Divadelné oddelenie, Balet a Činohra SND, Divadelný ústav a projekt Nová dráma l Jana Bodnárová: Kurz orientálneho tanca l Réžia: Ján Šimko l Dramaturgia: Jozef Koleják l Scéna a kostýmy: Jerguš Opršal l Hrajú: Petra Fornayová, Milan Chalmovský, Daniela Pribulová, Mária Kráľovičová, Daniela Gudabová, Inga Matulová l Premiéra: 13. júna vo Veľkej baletnej sále Historickej budovy SNDVšeličo bolo na tomto projekte sympatické - využitie netradičných priestorov baletnej skúšobne, koprodukcia viacerých organizácií na vyhľadávaní a inscenovaní nových textov, spojenie tanca a slova, alebo napríklad aj obetavé zapojenie Márie Kráľovičovej do "off" inscenácie, po boku hercov známych len z alternatívnych projektov. Najsympatickejšou voľbou bola už samotná téma. Autorka Jana Bodnárová riešila živý problém hľadania identít prostredníctvom navštevovania rozličných kurzov.

"Je to možnosť byť bohyňou! Byť krásnou. Byť šťastnou a sladkou na neodolanie!" hovorí cvičiteľka orientálneho tanca.

Petra Fornayová je v tejto postave naschvál tvrdá a nervózna, opak mäkkosti a vláčnosti, o ktorej jej postava hovorí a ktorá u dobrých tanečníc aj nespochybniteľne existuje. Škoda, že nám réžia Jána Šimka vnútila o tejto postave vopred pripravený, priveľmi kŕčovitý názor.

Formálna interpretácia bola prítomná aj pri obsadení Milana Chalmovského do úlohy Zuzany, ktorá si odrazu začala hovoriť Šeherezáda. Spojivom medzi ňou/ním, novinárkou a mladou ženou, ktorá si pre zmenu dala meno Svetlo X2, sú len neúspešné pokusy o meditáciu na spoločnom tanečnom kurze. Ako sme už na Slovensku zvyknutí, nejde o drámu v prvom, žiaľ, ani v druhom pláne.

K interakcii medzi postavami dochádza len veľmi nezáväzne, bez vnútorného vývoja či motivácie. Prevládajú voľné spojenia akýchsi monodrám vnútorne osamelých, nesústredených bytostí, ku ktorým myšlienky viac prichádzajú ako odchádzajú. "Keď som sama, som v zlej spoločnosti," zaznie tu i tam vtipná replika či krásny obraz, napríklad ten, v ktorom žena dorába vlasy svojim bábkam.

Keď však Rómka začne spomínať na "láger", novinárka zas na otca komunistu a alkoholika, necítime v ich výpovediach veľa naozaj prežitého ani špecifického. Citlivá osobná výpoveď, o ktorú sa autorka usilovala, akoby zanikla v ustavičnom štrnganí orientálnych peniažkových pásov a poetizujúcich slov.

Posledné slovo patrilo výstupu orientálnej tanečnice. Skutočnej. Bohyne existujú, dokonca občas aj v nás. Škoda, že nás o tom produkcia nepresvedčila.