ciou, ale pripletol sa do konfliktu medzi rodinou usadlíkov, Indiánom a vojakom, ktorý hľadá svoju unesenú ženu. Kniha, z ktorej úravok prinášame, vyšla v edícii denníka SME 12. mája.
„Spravodlivosť je zákonom veľkého Manitoua. Deti moje, dajte cudzincom najesť. Potom, Hurón, vezmi, čo je tvoje, a odíď."
Keď patriarcha vyslovil tento slávnostný rozsudok, sadol si a znova zatvoril oči, akoby sa chcel venovať výjavom zo svojho bohatého života a nie viditeľným veciam tohto sveta. Proti takémuto rozhodnutiu sa ani jeden Delawar neodvážil nič namietať, a tým menej sa mu protiviť. Len čo odzneli jeho slová, k Heywardovi a stopárovi pristúpili zozadu štyria-piati bojovníci, zviazali im ruky remeňmi tak obratne a rýchlo, že boli vo chvíli celkom sputnaní.
Prv než začal Magua vykonávať svoj zámer, víťazne sa poobzeral po zástupe. Keď zistil, že chlapi nie sú schopní na nijaký odpor, uprel zrak na tú, ktorú si najväčšmi cenil. Kora tak pokojne a pevne zniesla jeho pohľad, že Magua zaváhal. Potom svojím starým prefíkaným spôsobom vytrhol Alicu z rúk bojovníka, čo ju podopieral. Mávol Heywardovi, aby šiel za ním, a mávol zástupu, ktorý stál okolo neho, aby uvoľnil cestu. Ale Kora, namiesto aby počúvla, ako čakal, hodila sa patriarchovi k nohám a hlasno zvolala:
„Spravodlivý a ctihodný Delawar, utiekame sa o pomoc k tvojej múdrosti a sile! Nepočúvaj toho prefíkaného a nesvedomitého netvora, ktorý ti otravuje uši falšou, aby uhasil svoj smäd po krvi. Ty, ktorý tak dlho žiješ a ktorý si videl zlo, vieš, ako pomôcť biednym ľuďom v nešťastí."
Starec sťažka otvoril oči a znovu sa poobzeral po dave. Keď sa mu do uší dostal hlas prosebníčky, pomaly obrátil zrak a zahľadel sa na ňu. Kora sa hodila na kolená, zopäla ruky, pritisla si ich na prsia ako utešená živá socha a s posvätnou úctou hľadela do zvädnutej starcovej tváre. Pomaly sa Tamenundova tvár menila: nebola už neprítomná, ale vyjadrovala obdiv a mladistvý oheň, ktorý temer pred celým storočím rozpaľoval veľké kmene Delawarov. Vstal bez pomoci a akoby bez námahy a spýtal sa pevným hlasom, ktorý až prekvapil poslucháčov.
„Kto si?"
„Žena z nenávideného plemena, ak chceš - Angličanka. Ale taká, čo ti nikdy neublížila a nemohla by ublížiť tvojmu ľudu, a prosí ťa o pomoc."
„Povedzte mi, deti," oslovil patriarcha chripľavo okolostojacich, ale ešte vždy upieral oči na kľačiacu Koru. „Kde mali Delawari svoje tábory?"
„V irokézskych horách, pri jasných prameňoch Horikánu."
„Veľa sparných liet prišlo a odišlo od tých čias, čo som pil vodu z mojej rieky," pokračoval starec. „Minquonove deti sú najspravodlivejší belosi, ale pretože boli smädní, vzali si ju. Prenasledujú nás až sem?"
„Neprenasledujeme nikoho, nič nežiadame," odpovedala Kora. „Zajali nás proti našej vôli, dovliekli medzi vás. Prosím len o dovolenie, aby sme mohli v pokoji odísť. Či si ty, Tamenund, nie otcom, sudcom, a povedala by som, prorokom tohto ľudu?"
„Som Tamenund mnohých dní."
„Asi pred siedmimi rokmi sa príslušník tvojho národa našiel v moci bieleho náčelníka na hraniciach tejto provincie. Odvolával sa, že je z krvi dobrého a spravodlivého Tamenunda. ‚Choď,' riekol mu beloch, ‚prepúšťam ťa.' Pamätáš sa na meno toho anglického vojaka?"
„Rozpomínam sa, keď som bol ešte usmiatym chlapcom, videl som z pieskov morského brehu plávať od východu slnka veľké kanoe, ktoré malo krídla belšie ako krídla labute a širšie ako krídla mnohých orlov," odpovedal patriarcha.
„Nie, nie, nehovorím o takej ďalekej minulosti, ale o priazni, ktorú preukázal beloch členovi tvojho kmeňa, pamätá sa na to aj tvoj najmladší bojovník."
„Bolo to vtedy, keď Yankeeovia bojovali s Holanďanmi o loviská Delawarov? Vtedy bol Tamenund náčelníkom a prvý odložil luk a zamenil ho za blesk bielych tvárí..."
„Ani vtedy nie, nie tak dávno," prerušila ho Kora.
„Hovorím o príhode, čo sa stala temer včera. Isto-iste ste ju nezabudli."
„Bolo to len včera," pripojil sa starec s dojímavou precítenosťou, „keď boli deti Lenapov pánmi sveta. Ryby Soľného jazera, vtáky i zver, i Mingovia z lesov ich nazývali sagamormi."
Kora sklamane sklonila hlavu a hodnú chvíľu bojovala so zármutkom. Potom zdvihla krásnu tvár a žiarivé oči a pokračovala nemenej dojímavo ako nadpozemský hlas patriarchov:
„Povedz, je Tamenund otcom?"
Starec na ňu pozrel zo svojho vyvýšeného sediska s dobrotivým úsmevom v zvädnutej tvári, potom pomaly prešiel zrakom po celom zhromaždení a odpovedal:
„Otcom národa."
„Nežiadam nič pre seba," pokračovala s rukami kŕčovite pritisnutými na srdce, a tak zvesila hlavu, že tmavé, hrubé vrkoče, ktoré sa jej zošmykli na plecia, jej skoro celkom zakrývali blčiace líca. „Ako teba a tvoje deti postihla kliatba, dôstojný náčelník, postihla ťažko aj mojich predkov a ich potomkov. Ale tamto dieťa dodnes nepoznalo ťarchu nemilosti neba. Je dcérou starého a slabnúceho muža, ktorého dni sú už zrátané. Mnoho je tých, čo ju milujú a ktorým je radosťou, a je príliš dobrá a vzácna, aby sa stala obeťou tohto naničhodníka."
„Viem, že bledé tváre sú pyšné a nenásytné plemeno. Viem, že netúžia len po zemi, ale aj najbiednejší beloch im je lepší ako hociktorý indiánsky náčelník. Psi by v ich kmeni brechali a vrany krákali, keby si do svojho vigvamu vzali ženu, čo by nebola snehobielej tváre," pokračoval vážne starý pohlavár a nevšímal si trpiacu tvár dievčiny, ktorá zahanbená sklonila hlavu temer až na zem. „Ale nech sa tak hlasno nevystatujú pred Manitouovou tvárou. Vstúpili do krajiny, kde slnko vychádza, a môžu odísť, kde zapadá! Neraz som videl, že kobylky požrali lístie na stromoch, ale čas kvetov sa zasa vždy vrátil."
„Je to tak," vzdychla zhlboka Kora ako prebudená z ťažkého sna. Odhrnula si ligotavý závoj a zdvihla tvár so žiarivými očami, ktoré vynikali na smrteľne bledej tvári. „Nesmieme sa však pýtať, prečo. Ale je tu ešte jeden z tvojho kmeňa, ktorého ti nepredviedli. Kým necháš Huróna víťazne odísť, nech prehovorí ešte on."
Keď jeden zo sprievodcov videl, že sa Tamenund nedôverčivo obzerá, povedal:
„Je to had - Indián, ktorý sa zapredal Yankeeom. Chystáme ho na mučenie."
„Nech predstúpi," odpovedal starec.
Potom Tamenund znova klesol na sedisko, a kým ktorýsi mladý chlap išiel splniť prostý rozkaz, nastalo také ticho, že z neďalekého lesa po ľahkom rannom vetríku zreteľne sem doliehal šuchot lístia.
