Nová básnická knižka Ivana Štrpku uvádza do nášho slovenského vnútrozemia veľkú tému Oceánu. Báseň Hlasy je datovaná rokmi 1997-2001 v Sagres, čo je mestečko na najjuhozápadnejšom polostrove Európy, sídlo školy navigátorov v 15. storočí, staré ohnisko komunikácie pred Oceánom. Boli dlhé mesiace, keď sme o Ivanovi Štrpkovi vedeli, že sa pohybuje niekde v Portugalsku. Po rokoch máme teraz komplexnú správu o situácii. Isteže, spoznávame v nej aj pôvodný Štrpkov básnický repertoár, ale naplno a možno už navždy zasiahnutý atlantickou šíravou.
Štrpka sa vystavil trochu inému slnku (ako nejaká na svetlo citlivá plachta Yvesa Kleina) a skúsenosti inej súradnice, aby previdel clony vnútrozemca.
XXV fragmentov básne Hlasy je teraz ódou (bez jediného Ó) na pohyblivé miesto a pohyblivé JA vo všetkých osobách. Pokojne však môžeme povedať, že je aj „ódou“ na „malú prázdnu ulitu prisatú celou silou na múr, sústredenú a celkom bez pohnutia nasledujúcu hlas“.
Taký je (aspoň na prvý pohľad) interval Štrpkovej témy a v ňom spoluprežívame kmitanie a pulzovanie jazyka, plus jeho čítanie - i kritické. Ani nepamätám, žeby Ivan Štrpka niekde kotvil s takou radosťou, ako na útesoch vyhlodaných morom (s jaskyňami!), zachvievajúcimi sa pod údermi prílivových vĺn! Našiel svoju krajinu v stave zrodu i zániku s oceánom „v jednej nádobe“.
Nazdávam sa, že vnímavý čitateľ sám príde na to, prečo ho autor práve teraz nasmerúva a vyvádza z hukotu kontinentu do bieleho šumu Oceánu aj s ťažkým dychom tvora, ktorý ani nie je na dohľad.
V druhej časti knižky s názvom Iné básne „postupujeme“ (lebo po Oceáne to už nie je prostý návrat) do záhybov pevniny, priamo na očnú kliniku a do miest, čo hlava-nehlava bujnejú vo vnútrozemí. Zjasneli obrysy tém a motívov, kedysi len dotknutých, úžasnú ľahkosť dosiahli výroky o priestore a čase, pokojne sa reč samej reči, ten krajne znepokojujúci prah, posunul až do rodného domu. Veľmi zblízka práve tam zaznie: Raj mizne. Len ako / z neho vykročiť?
Medzi básnickými textami druhej časti knižky sa skvejú tie, ktoré obsiahli nezomierajúci hlas Fernanda Pessou (1888 - 1935), napríklad Tiché hlasy na vode. Tu však asi nejde len o korešpondenciu s veľkým Portugalcom, ale skôr o rodiaci sa hlas nového heteronyma, žijúceho nateraz vo vnútrozemí pri rieke Dunaj. Mám pocit, že za knižkou Ivana Štrpku stojí možno aj Dante so svojou ostrou otázkou: Kto si? Všetko, čo sa stalo najmä v uplynulom storočí, poriadne skomplikovalo odpoveď na Danteho otázku. A odpovedať na ňu teraz znamená zahrnúť do reči aj to, čo sa stalo. „Priestor tu zostáva, ale stráca zmysel.“
Čo robí knižku Ivana Štrpku vrcholne podnetnou pre naše vnímanie sveta a myslenie o ňom, nie sú len „šťastné formulácie“ a štylistické záblesky, je to celý koncept bytia plynulo premietaný do jazyka slov. „Som…(táto / zameranosť)“ - na otváranie sa životu vo svete. Práve „zvlnenie“ (jazyka!) nám umožňuje vnímať, čo sa vlastne deje a kde. Mieri do živého.
Autor: IVAN LAUČÍK(Autor je básnik)
