Všeobecné nadšenie Stevenom Soderberghom, novou krvou americkej kinematografie, nepoľavuje ani po nenáročnom trháku zo zlatých čias v Las Vegas.
Prečo by malo? Soderbergh nič neodflákol. Môžete sa cítiť, akoby vám Pavarotti spieval My Heart Will Go On, Rubinštejn hral Pre Elišku alebo Karajan dirigoval Na krásnom modrom Dunaji. Soderberghov Ocean‘s Eleven patrí k prípadom, keď si majster dal na exhibícii záležať.
Nikoho neprekvapí, že bratstvu jedenástich sa podarí veľkolepá lúpež troch najbohatších kasín v Las Vegas. Nikto nepríde o život a nikto nepríde k ujme, veď sú to len prehraté peniaze. Spravodlivosti je učinené zadosť aj preto, lebo nádhernému gangstrovi Clooneymu jeho skvostnú Juliu Robertsovú predtým ukradol práve majiteľ kasín. Príbeh nie je veľmi napínavý, ani nemôže byť, plán je dokonalý, realizácia virtuózna a sexappeal lupičov absolútny.
Tento film neponúka žiadne experimenty, akými Soderbergh ozvláštnil Sex, lži a video, Traffic či Zakázané ovocie - ručná kamera, zmrznutý obraz či rozdelené plátno. To všetko sa síce objaví aj v Ocean‘s Eleven, lenže tak, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. Čo bolo pred piatimi rokmi provokáciou, je dnes už len jednoducho cool.
Cool je kľúčové slovo: Ocean‘s Eleven je čistá coolness zmenená na celuloid, vytvarovaná podľa najnovšej súčasnosti. Tiahne sa celým naším viditeľným bytím. Cool je dopoly naliaty pohár whisky s ľadom, cool je spôsob, ako držať drink, cool je chodiť zamĺknutý, ale v pravú chvíľu vypustiť to, čo zaváži. Cool je mať frajerky a zvádzať ich na pol úst, ako že vám je to úplne jedno. Ale cool je pritom myslieť to smrteľne vážne. Cool je totiž úplne sa vyhnúť akejkoľvek polovičatosti. A cool je byť neustále dobre oblečený. Ba viac než to: George Clooney zmení zvršky za stošestnásť minút údajne asi tak dvadsaťpäťkrát. Ostatní jeho komplici podobne. A kto príde medzi ľudí v texaskách a károvanej košeli, nie je cool - je idiot. Cool je dívať sa spoza tmavých okuliarov a v rozhodujúcej chvíli ich nadvihnúť.
Pred štyridsiatimi rokmi nakrútili Frankie a jeho swingoví kumpáni Sammy Davis jr., Peter Lawford a Dean Martin prvú, pôvodnú Ocean‘s Eleven. Soderberghova Ocean‘s Eleven má lesk a štýl filmu zo štyridsiatych rokov, ktoré preskočili do nového tisícročia. Ted Griffin k nim napísal vzorne stručné dialógy. Napríklad: Robertsová: Si zlodej a klamár. Clooney: Klamal som len o kradnutí. Robertsová: Takže si s tým prestal? Clooney: S kradnutím? Robertsová: S klamstvami.
George Clooney nikdy nedvíha hlas, vždy z neho totiž prýšti dostatok hodvábnej arogancie. Keď majiteľ kasín príde k stolu, pri ktorom Clooney večeria s Robertsovou, hlasy sa nezvýšia ani o decibelík, jediné, z čoho sa dá vycítiť miera zúrivosti, je ľahké zdôraznenie krstného mena.
Na pôvodnú Ocean‘s Eleven by sme sa už asi nemohli dívať, pretože Frankie a spol. tam okrem toho, že si pripadajú cool, vlastne nič nerobia. To sa Soderberghovi nestane. Celá coolness je v službách presne vyrátaného príbehu, ktorý, aj keď nás nedrží bez dychu, svižne plynie. Komplikovane vyšpekulovaný konštrukt, vybudovaný len pre rozkoš. Ako celé Las Vegas.
