„Českí lekári? Tí tu boli pred mesiacom,“ vyhlásil suverénne taliansky vojak, ktorý mal práve službu pri hlavnom vchode do štábu medzinárodných mierových jednotiek ISAF v Kábule. Po desiatich minútach sa mi ho podarilo presvedčiť, že to asi boli úplne iní lekári a tí, ktorých hľadám, mali do Afganistanu priletieť v utorok.

Talian v perfektnej uniforme bol ústretový aj pekný, mal však jednu chybu - po anglicky vedel iba 20 slov. Taliani strážia objekty ISAF. Bola to dobrá voľba - sú priateľskí, veselí, len sa s nimi nedá dohovoriť. Posunkami sa mi nakoniec podarilo ho presvedčiť, aby sa pokúsil spojiť s niekým, kto vie o všetkých príslušníkoch medzinárodných mierových síl, ktorí prichádzajú do Afganistanu.

Talianska ľahkosť

Plukovník Maurizio Bugnotto sa naozaj snažil. Na rozdiel od ostatných rýchlo pochopil, že hľadám doktorov českých, nie bulharských či rumunských. Po 20 minútach usilovného pátrania mi oznámil, že v utorok na kábulské letisko nikto z ISAF nepriletel a že budú s najväčšou pravdepodobnosťou v Bagrame.

Bagram je vojenské letisko, ktoré postavili Rusi počas sovietskej okupácie Afganistanu. Teraz ho kontrolujú Američania spolu s mierovými jednotkami z rôznych štátov. Cesta z Kábulu do Bagramu trvá dve hodiny.

„Ste si istý, že moji ľudia sú tam?“ opýtala som sa tou najprimitívnejšou angličtinou, aby ma plukovník správne pochopil. Bol úprimný. „Nie som,“ povedal. „A existuje niekto, kto si je istý?“ odvážila som sa dobiedzať. „Neexistuje,“ vyhlásil Maurizio Bugnotto a definitívne tak ukončil moje nádeje, že môžem od vedenia ISAF získať nejakú hodnovernú informáciu.

Nemecká dôslednosť

V stredu ráno sa na ihrisku hlavného štábu mierotvorcov konalo kriketové stretnutie medzi cudzincami a afganským tímom. Afganských športovcov pri vchode preverila špeciálna jednotka nemeckých vojakov. Na rozdiel od Talianov vedeli po anglicky, ale ich ústretovosť bola len minimálna. Po 35 minútach mi oznámili, že českí lekári prileteli a sú na základni vo východnej časti mesta na výpadovke na mesto Džalalabád, kde je aj nemecká vojenská nemocnica.

S nadšením sme sa tam rozbehli. Nemecká ostraha je však veľmi prísna. Podozrievavo si prezreli mňa a mojich dvoch sprievodcov Junusa a Pajkara. Ten mal na sebe nanešťastie vojenské nohavice, čo bolo zrejme príčinou, že nám nedovolili ani sa priblížiť k hlavnej bráne vojenskej základne.

Ochranka organizovala výjazd obrnených džípov spôsobom, ktorý sa mi nezdal úplne vhodný, a tak som sa odvážila spýtať, prečo tak vojaci kričia na afganských vodičov, ktorí nerozumejú angličtine ani nemčine, a preto nie vždy bleskovo počúvnu ich príkaz. Neodpovedali mi a poradili mi, nech si radšej idem sadnúť do auta.

V tej chvíli začalo pršať. Trvalo 20 minút, než nám oznámili, že českí lekári tam nie sú, ale vo francúzskej nemocnici neďaleko kábulského letiska.

Francúzska zdvorilosť

„Viete, práve obedujú,“ vyhlásil ospravedlňujúco francúzsky dôstojník, ktorého privolali ku vchodu. „Prídite o tretej.“

Spadol mi kameň zo srdca. O tretej lialo ako z krhly a cestou do stanu, kde sídli francúzska nemocnica, sme premokli na kožu. Privítal nás usmievavý lekár, ktorý hovoril po anglicky rovnako ako Taliani. „Ide o nedorozumenie. My o žiadnych Čechoch nič nevieme. Obedovali sme my, a nie oni,“ povedal a napísal mi na papierik meno Bentresque, čo mal byť ktosi, kto vie o lekároch v rámci ISAF úplne všetko.

Dlho som mu vysvetľovala, že vo velení ISAF musí existovať niekto, kto má prehľad o pohybe všetkých príslušníkov medzinárodných mierových síl na území Afganistanu, o ich príchode, odchode i nešťastných nehodách. Súhlasne prikyvoval a poslal ma tam, kde som s pátraním pred dvoma dňami začala, do hlavného štábu mierotvorcov, kde ma pri vchode čakali opäť prívetiví Taliani.

Návrat - zamračené buongiorno

Smiali sa z ďaleka. „Ešte neprileteli,“ vyhlásili veselo, keď som sa premoknutá domáhala vstupu do objektu. Opäť začalo liať. Meno Bentresque nikto z nich nepoznal a ani nikto z nich neprejavil žiadnu snahu čosi o takom človeku zistiť. „Budem tu stáť, kým sa nespýtate niekoho zodpovedného,“ vyhlásila som už bez úsmevu.

Môj sprievodca Pajkar počas posledných dvoch dní úplne stratil rešpekt pred cudzími vojakmi a s afganským temperamentom sa ich opýtal: „Vy ste armáda alebo zoologická záhrada?“ Našťastie, mu Talian nerozumel. Po 20 minútach pribehol ďalší dôstojník a s úsmevom mi oznámil: „Sú v Bagrame, vidíte, predsa len sme ich našli.“

Hovorili sme počas dvoch dní s asi tridsiatimi ľuďmi, z toho s niekoľkými dôstojníkmi, navštívili sme šesť vojenských základní mierových jednotiek v Afganistane. Polovica z nich nevedela, že existuje Česká republika, zvyšok nehovoril po anglicky.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME