Bývame v sídliskovom vežiaku - také silo na ľudí - v jednom z tých stavbárskych nepodarkov, ktorý nemá schodiskové okná, iba umelé a väčšinou nefunkčné osvetlenie. Nám domácim, čo nepoužívame výťah a za tie roky už máme vybudované zmysly netopiera, stačí v tme napočítať osem schodov, otočka doprava a ešte raz osem a sme na prvom poschodí. Cudzí to majú horšie. Musia tápať v tme a modliť sa, aby neprišli k úrazu, v tom lepšom prípade iba trochu poblúdia.
Najhoršie to majú vozičkári, ktorí sú odkázaní len na výťah a keď ten nefunguje, čo nie je zriedka, sú odkázaní na susedov - nosičov. No a stane sa aj to, že neposlúcha vozík a jeho majiteľ má problém. On by ten vozík aj poslúchal, len občas nerozumie pokynom svojho šéfa. Prečo? Lebo aj chlap na vozíčku je len obyčajný smrteľník, ktorý občas podľahne bežným ľudským nerestiam. Ako môj sused. Večný optimista a stane sa, že niekedy aj opimista.
Toť nedávno som sa vracal domov už po zotmení. Skrátil som si cestu cez suterén. Odomkol som vchodové dvere, samozrejme tma ako vo vreci. Chvíľu som postál a počkal, kým nadobudnem "nočné videnie" a opatrne s predpaženými rukami som vkročil do tmy. Očakával som prvú zárubňu, za ňou asi tri metre ešte jednu, a potom už budú schody. Ako sa tak opatrne šuchcem dopredu, začujem:
"Do riti!, ale si ťažký. Rob dačo, lebo tu budeš nocovať!" Zatušil som, že tu má niekto problém. Podídem bližšie, trochu sa rozvidnelo. Od slabej schodiskovej žiarovky, možno až z druhého poschodia, prenikalo mizerné svetlo a poskytlo mi pohľad na tragikomickú scénu umocnenú kvázihororovou hrou tieňov.
Mladý manželský pár sa bezúspešne snažil vyteperiť nášho vozičkára zo suterénu na druhé poschodie. Boli asi na druhom alebo treťom schode a hrozil hromadný pád. Náš vozičkár nie je žiadne fifipierko, ale poriadny chlap a s vozíkom môže mať dobrých 120 kíl. Ak si k tomu prirátate, že vôbec nespolupracoval vďaka povznesenej nálade, a ešte si z pomocníkov uťahoval, ich šance boli mizivé. Preto im očividne odľahlo, keď ma zbadali.
"Pán sused, pomôžte nám s ním, lebo tu bude nocovať," zaprosíkali. "Samozrejme," odvetím a chytám vozík za jedno koleso. Fučíme a lopotíme sa s Milanom. Prvé poschodie sme zvládli asi za päť minút a oddychujeme. Milankovi je očividne veselo, púšťa jeden bonmot za druhým. "Čo ste dnes nejedli? Ste ako padavky, ak sa nepohneme, tak vám tu urobím mláčku, pohyb! ...hik," začkalo sa mu. Jeho hrozba a pomyslenie, že ho bude treba ešte aj obriadiť, ak sa pomočí, nám dodáva nové sily, pomaly stúpame na prvé poschodie. Už len šestnásť schodov a máme vyhrané. Sily ubúdajú, aj keď ani my nosiči nie sme žiadne padavky. Pot steká po tvári a chrbte, ruky prestávajú poslúchať. Ešte štyri, tri...jeden schod a sme na druhom. Každému sa uľavilo, rýchlo kľúče od dverí a šup do bytu.
"Tak ja už idem," lúčim sa, ale Milan je nespokojný. "Tu čakaj Peťu, vyštím sa a dáme si ešte po pive, zaslúžiš si." "Nie, ďakujem, a ty už máš pre dnešok dosť," hlesnem zadychčane a nechávam susedov s Milanom za dverami.
Stretol som ho znovu na druhý deň pred bytovkou. Vyhrieval sa na slniečku, bol vysmiaty a vyzeral spokojný. "Nazdar Milan, tak ako?" - prihováram sa. "Už je lepšie, slniečko už zo mňa vyťahalo aj poslednú otravu a ty? Nebolia ťa ruky?" "Trochu ich ešte cítim, ale ináč OK. To čo si včera oslavoval?" "Ale nič, bežný deň, veď vieš." Normálka, sedíš doma, čakáš, kým ti donesú obed, poješ, prečítaš noviny, popočúvaš rádio a keď už toho máš plné zuby, vyjdeš von. Najprv len tak pred panelák, potom sa zvezieš dole briežkom k obchoďáku, pokecáš so známymi, stretneš starých kamarátov, prevezieš sa okolo krčmy, nazrieš aj dnu a keď máš zvyšnú dvacku, dáš si jedno orosené. Ale vieš, ako to v krčme chodí. Zbadajú vozičkára a už ľutujú, už sú kamaráti, už ti chcú prejaviť solidaritu. Tak po slovensky. Jeden pošle pivo, druhý poldecák, potom sa revanšuješ, nech si nemyslia, že na to nemáš, a už je to tam. Tri, štyri rundy a už sa nestaráš, ako sa dostaneš domov. Keď zavčasu nenaštartuješ vozík, dopadneš tak ako ja včera. K bytovke ťa ešte dotlačia a zbohom. Ostatné je na tebe. A včera ako na potvoru nešiel ani jeden výťah."
"Tak nelez do krčmy, daj si pivo doma," hovorím. "Doma si v bezpečí."
"Aký si ty múdry," odvetí vyčítavo. "Ty si prídeš dakedy pokecať alebo zahrať karty, alebo iný sused? Nikto nepríde, len opatrovateľka či poštárka, občas známy. Furt sedím doma sám. Musím ísť von, medzi ľudí, pokecať, dozvedieť sa, čo je nové a kde sa dozvieš najviac? V krčme. Inú kultúru na sídlisku nemáš, zvlášť pre vozičkára."
"Nemáš cigaretu?" " Ale hej," ponúknem ho, pripálim aj sebe. Chvíľu ticho pofajčievame, pozeráme na okoloidúcich, tvárime sa, že rozmýšľame. Neviem, čo si myslel Milan, možno nič, možno si už zvykol na svoj osud, ale ja som si uvedomil, že má pravdu.
Autor: Peter Herman
