Správny Európan by mal byť "nepohostinný ako Slovák". Tak akosi znie ironický výrok pre pohľadnicu britského karikaturistu Johna Wilsona. Dobre. Ale čo ak sa "nepohostinný Slovák" ocitne v rukách "nepohostinného Francúza"? Podľa mojej osobnej skúsenosti by John Wilson mohol Francúzov nakresliť ako "supernepohostinných".

Jednu školu som skončil a pred sebou som mal 5 rokov univerzitného štúdia. Málo peňazí, ale veľká chuť objavovať. Ďalej som mal dobrých priateľov a zopár skvelých už "bývalých spolužiakov" z gymnázia. Mal som šťastie.

Jedna spolužiačka spoznala náhodou partiu mladých Francúzov. Boli to skauti, ktorí putovali do Poľska a cestou sa zastavovali na zaujímavých miestach. Tak sa zastavili aj na peknom Oravskom hrade, kde ona práve sprevádzala. Francúzi boli žhaví po nových známostiach, a tak nám spolužiačka zavolala, aby sme prišli do Oravského Podzámku, pretože Francúzi sa ešte pár dní zdržia a radi by nadviazali známosti. "Takže mladí Francúzi? Aj Francúzky?", pýtal som sa do telefónu. "Jasné, príďte!" Nemusela nás dlho prehovárať.

Strávili sme s nimi dva dni. Dobre sme sa spoločne zabavili, vymenili zopár darčekov a pri rozlúčke nás pozvali do Paríža: "Myslíme to vážne, príďte." No jasné, zdvorilostné pozvanie, pomysleli sme si a hneď sme na to zabudli. Okrem tej spolužiačky.

Nasledujúci rok sme dôverčivo cestovali do Paríža. Traja chalani a päť báb. Mali sme akurát na cestu a konzervy, na hotely, vstupenky, reštaurácie a pod. sme mohli zabudnúť. Netušili sme, čo nám pripravili v podstate cudzí a neznámi Parížania.

Vystúpili sme s ruksakmi a karimatkami na autobusovej stanici a hľadali sme známe tváre. Nikde nikoho. Chvíľkové zhrozenie, ale našťastie netrvalo dlho. Zbadali sme Jeana aj Pierra, ako nám veselo kývajú z dvoch malých áut.

Odviezli nás do veľkého bytu v historickom centre Paríža. Štyri veľké izby nám zadarmo dali k dispozícii s úplnou samozrejmosťou a len tak mimochodom nám ukázali chladničku. Nebola prázdna. Vyzvali nás, aby sme z nej brali čokoľvek a koľkokoľvek. Potom odišli. Chvíľu sme len tak sedeli na našich obrovských batohoch s plechovými ešusmi, a potom vyriekli len: "Super!"

Na druhý deň chladničku doplnili a dopĺňali ju tak každý jeden deň. Pre 8 mladých Slovákov, z toho traja chalani s obrovským apetítom. Ale naši Parížania sa nestarali len o slovenské žalúdky. Spolu sme šli do Louvru, sprevádzali nás po všetkých pamiatkach a navštívili sme viaceré koncerty. Všetko nám platili. Pozvali nás aj do reštaurácií, aby sme spoznali miestne špeciality a zase sme to mali zadarmo.

Na ôsmy deň pobytu v Paríži nám naši francúzski priatelia navrhli výlet na vidiek. Odviezli nás na hrad. Súkromný zámoček, štyri poschodia, jazero okolo a veľký park.

Povedali nám: "Choďte dnu a vyberte si tie izby, ktoré sa vám budú páčiť." Zámok sme mali týždeň k dispozícii len a len pre seba. Strava, ubytovanie a program zadarmo. Ten pobyt bol ako neskutočný sen. Safari, letné festivaly, výlety to všetko nám pripravili s veľkou ochotou a pri tom stále ďakovali, že sme prišli.

Bol to nezabudnuteľný zážitok. Na vlastnej koži sme sa presvedčili, že aj v chladnom, konzumnom a neosobnom Paríži žijú príjemní, obetaví a pohostinní ľudia. Že sa oplatí veriť ľuďom, že sa netreba báť.

Autor: Marek Babic