Moja dcérka sa prihlásila na osemročné gymnázium. Pravdupovediac, nebola som si istá, či ju tam dávať. Od priateliek, ktorých deti už na takéto školy chodia, viem, že to nie je jednoduché a štúdium je veľmi náročné. Zvažovala som, či by nebolo lepšie, aby dcéra dokončila základnú školu a na gymnázium išla až v pätnástich, keď bude zrelšia. Napokon ma však presvedčila sama Evička, ktorá sa na tú školu veľmi túži dostať. Podali sme teda prihlášku, nepredpokladala som, že by mohol byť problém s prijatím či neprijatím, lebo dcérka sa vždy výborne učila. Čoskoro som však zistila, že také jednoduché to nebude. Prijímacie pohovory sú také náročné, že bez doučovania sa nedajú urobiť. V testoch sú totiž otázky nad rámec učiva štvrtákov, ktoré teda nemôže ovládať ani jednotkár. Evu som teda dala na doučovanie. Iné kroky som už nepodnikla. Čím viac sa však termín pohovorov blíži, tým som si menej istá, či som urobila správne. Moja dcéra je totiž až nedetsky seriózna a všetko berie veľmi vážne. Nikdy sme ju nemuseli naháňať do učenia, skôr ju posielať od učebníc preč, aby si oddýchla. Pred pohovormi je to však oveľa horšie. Strašne sa na novú školu upäla a ak ju náhodou nevezmú, bude to chápať ako osobné zlyhanie. Stále sa učí a hoci je výborne naučená, prepadá panike. Je už taká vynervovaná, že sa bojím, či od trémy napokon niečo nepopletie. Ale ak aj nie, čo ak ju napokon neprijmú a uprednostnia deti, u ktorých rodičia použili aj iné páky? Vidím na Eve, že by to pre ňu bola veľká trauma. Ako mám vysvetliť malému dieťaťu, aby sa tak strašne netrápilo a neobviňovalo z prípadného neúspechu?

Eva

Milá pani Eva,

vnímam, že ste zaskočená tým, ako vaša dcérka v poslednom čase reaguje. Skutočne, prijímacie pohovory na školu sú stresovou situáciou a vystavujú dieťa veľkej záťaži. Teda to, čo prežíva vaša dcéra, je do istej miery štandardné. Na druhej strane sama hodnotíte jej upätosť a snahu o vynikajúce výsledky v škole ako niečo, čo nie celkom prislúcha jej veku. Otázkou je, odkiaľ sa takýto postoj u desaťročného dieťaťa zobral. Jedným zdrojom môže byť škola, resp. trieda, ktorú navštevuje, kde môže byť taká sociálna atmosféra, ktorá vyžaduje od detí vysoké výkony, aby mohli byť plnohodnotnou súčasťou kolektívu. Táto možnosť je však menej pravdepodobná. Druhou alternatívou môže byť atmosféra v rodine. Nie, nemyslím tým, že by ste dcéru trestali za neúspech. Ani to, že máte na ňu príliš veľké nároky. Napokon, sama píšete, že ju musíte odháňať od učenia. To, na čo myslím, je skôr váš osobný postoj k serióznosti, svedomitosti, poctivosti, pracovitosti. Dieťa sa totiž skôr naučí to, čo od rodičov vycíti, to, čo vníma ako ich postoj, to, čo vidí ako ich priority. Až potom nasleduje to, čo mu rodičia hovoria. Možno by ste mohli skúsiť premýšľať nad svojimi postojmi a možno v nich nájdete svoju dcéru. Samozrejme, že serióznosť, svedomitosť, poctivosť, pracovitosť a iste aj iné podobné vlastnosti zaraďujeme medzi tie správne. No dôležité je aj vedieť ich správne zvážiť a adekvátne aplikovať v konkrétnych prípadoch. Iste je dôležité dobre sa učiť, ale v živote jestvujú aj iné hodnoty. Aké sú tie vaše?

V závere sa pýtate, ako to urobiť, aby sa dieťa netrápilo kvôli neúspechu. Nuž, určite bude dobré dcérke vysvetliť, že nie vždy a nie všetko závisí od toho, koľko úsilia človek do danej veci investuje. Iste, zážitok z neprijatia na školu, aj napriek dobrým výsledkom, je frustrujúca skúsenosť (frustrácia - sklamanie z nemožnosti dosiahnuť cieľ). Na druhej strane primeraná frustrácia u dieťaťa posilňuje jeho frustračnú toleranciu. Náš každodenný život je sprevádzaný množstvom viac či menej frustrujúcich situácií a ak máme nízku frustračnú toleranciu, tak môžeme prežívať úzkostné a depresívne stavy. Pokúste sa u svojej dcérky posilniť aj iné stránky jej osobnosti, hovorte s ňou o jej záujmoch, o napĺňaní voľného času, o športe, umení, ručných prácach. Verím, že sa nájde niečo, čo ju zaujme. Ozaj, a ako vy oddychujete a trávite voľný čas?