Prvý mohykán dobrodružnej prózyMinule sme sa zaoberali klasikou dievčenského čítania, Janou Eyrovou, dnes to bude výsostne chlapská záležitosť J. F. Cooper. Pravda, pri naozaj dobrej literatúre sú takéto rodové predsudky smiešne. Dobrú "dievčenskú" autorku akceptujú aj muži a ženy hádam strpia aj "chlapskú" tematiku. Pretože zmysel pre snívanie, diaľky, dobrodružstvá hádam ešte nevymrel ani v jednom pohlaví.

James Fenimore Cooper sa narodil roku 1789 v Burlingtone v New Jersey v rodine statkára. Detstvo, ktoré muselo byť nádherné, hoci drsné, strávil na pobreží jazera Otsego. Nemusel sa hrať na kovbojov a Indiánov, preňho to bola najvšednejšia realita. Cooper bol hraničiar. Jednu hranicu tvorila divočina, ktorá začínala takmer za domom. Druhú hranicu tvorila indiánska kultúra bohatá na mýty, rituály, historky, duchov, zaklínanie.

Indiáni boli v tom čase a v tom kraji značne zdecimovaní, ale duch ich fascinujúceho spôsobu života ešte nevyprchal z ovzdušia.

Niet sa čo čudovať, že s takým silným vybavením sa mladému mužovi Cooperovi zdala univerzita šedivá a bez života. Sám mal za sebou školu, ktorú mu poskytla príroda, rieky, hory, potoky, zvieratá, vtáky, stromy, rastliny. Po neúspešných štúdiách sa vrátil k rodnej pôde, oženil sa, hospodáril a písal.

Začiatky boli zajakavé, ale tretí román s príznačným názvom Pionieri bol už dielom suverénneho rozprávača. Pionier, tento u nás ideologicky zdevastovaný pojem, vystihoval svetonázor Coopera a jeho hrdinov. Cenil si odvahu a slobodu priekopníkov, vyhľadávačov dobrodružstiev, pionierov novej doby. Román Pionieri stojí na začiatku piatich kníh nazývaných Séria Koženej pančuchy. Je pomenovaná podľa hlavnej postavy, zálesáka Koženej pančuchy, občianskym menom Natty Bumppo.

Cooper spolu s niekoľkými ďalšími autormi pomaly vytváral poetiku i noetiku fenoménu, ktorý dnes poznáme ako americká próza. Je v nej kus individualizmu, neohrabanosti, velikášstva, ale aj humoru, nostalgie, sentimentu... A romantiky.

V Pionieroch je Natty sedemdesiatnik, v ďalšej Cooperovej knihe Préria, ktorá vyšla o pár rokov neskôr, zostarol o desať rokov. Préria bola krajinou Cooperovho detstva i dospievania a stala sa národným mýtom, ku ktorej sa hlásila aj nová Amerika, keď začala pátrať po svojich koreňoch.

V najslávnejšej Cooperovej knihe, Posledný Mohykán, sa retrospektívne vraciame proti prúdu času. Natty Kožená Pančucha je tu mladý, plný síl a snov, odhodlaný ubrániť si vnútornú slobodu i individualizmus, za ktorý svet Ameriku tak obdivuje i nenávidí. Sila tejto knihy je taká obrovská, že spojenie "posledný mohykán" sa stalo jedným z najpoužívanejších slovných spojení novších čias. Nevnímame ho už iba ako pomenovanie Indiána Unkasa, ktorý symbolizuje odchádzajúcu indiánsku kultúru.

Cooperovi sa podarilo spojiť nostalgiu za odchádzajúcim svetom, za pretŕhajúcimi sa putami s prírodou, za prírodnými zákonmi, ktoré prestávali platiť v novej dobe, ale zároveň vyslovil aj sympatie k tomu novému, čo prichádza.

Za vyše 60-ročný život sa podarilo Cooperovi napísať 33 románov. Niektoré boli slušné, iné dobré, viaceré veľmi dobré a zopár ich bolo skvelých. Čitatelia si z nich vybrali dva, Posledného Mohykána a Prériu, a rozhodli sa, že im darujú nesmrteľnosť. Na jeden spisovateľský život je to poctivá bilancia.

DANIEL HEVIER

James F. Cooper: Posledný Mohykán (úryvok)Stopárovo výstražné volanie nebolo zbytočné. Kým zúril smrteľný zápas, nijaký ľudský hlas neprerušil hukot vodopádu. Zdalo sa, že diváci na náprotivnom brehu so zatajeným dychom čakajú, ako sa boj skončí. Rýchle pohyby a náhle zmeny v položení zápasiacich bránili im strieľať, lebo by mohli práve tak ublížiť priateľovi. No len čo sa boj rozhodol, rozľahol sa taký zúrivý vresk, aký môže vychrliť len divá a pomstivá vášeň. Hneď zatým nasledovalo niekoľko zábleskov z ručníc, ktoré vysielali olovených poslov v salvách ponad skaly, akoby si útočníci chceli vyliať bezmocnú zlosť na neživom dejisku osudného zápasu.

Vytrvalo, ale rozvážne im odpovedala Čingačgúkova ručnica. Indián po celý zápas stál nehybne, ale odhodlane na svojom mieste. Na Unkasov víťazný krik natešený otec odpovedal jediným zvolaním, po ktorom už len jeho puška dokazovala, že aj on vytrvalo bráni svoje miesto. Takto, rýchlo ako myšlienky, ubehlo mnoho minút.

"Nech si vystrieľajú všetok prach!" povedal rozvážne stopár, keď strely rad-radom hvízdali okolo ich bezpečného úkrytu.

"Mingo má tuhý život a ľudskosť nás učí skoncovať so zmijami čo najrýchlejšie."

"Tentoraz mierili lepšie ako pred chvíľou!" vykríkol Duncan a nevdojak sa uhol pred strelou, ktorá zasiahla vedľa neho skalu a prudko sa odrazila. Sokolie Oko vzal do ruky beztvárny kov, a ako naň hľadel, krútil hlavou. "Padajúce olovo sa nikdy nesploští, iba ak by prichádzalo z oblakov!"

No Unkas rozvážne zdvihol ručnicu k nebu a očami ukázal svojim druhom na isté miesto. Záhada sa hneď vysvetlila. Na pravom brehu riavy, takmer proti ich postaveniu, rástol bútľavý dub. Keďže si hľadal otvorené priestranstvo, naklonil sa dopredu, takže horné konáre viseli nad ramenom rieky, neďaleko ich ostrova. Na vrcholci medzi lístím, ktoré len málo zakrývalo uzlovité a pokrútené haluze, usalašil sa divoch. Sčasti ho zakrýval strom a sčasti pozeral na nich dolu, aby zistil, aký osud stihol jeho zradnú strelu.

"Tí diabli by sa vyškriabali hádam aj do neba, aby nás obkľúčili a zničili," povedal Sokolie Oko. "Maj ho na muške, chlapče, kým nabijem zverobijku, a potom to skúsime z oboch strán odrazu."

Unkas ovládol svoju túžbu vystreliť, kým sa stopár neozval. Ručnice zahrmeli, dubové lístie a kôra sa rozleteli a vietor ich uchytil, ale Indián odpovedal na ich útok hlasným rehotom; vtom vystrelil a strela zrazila Sokoliemu Oku čapicu. V lesoch sa znova ozval divý rev a obkľúčeným zahvízdal nad hlavami kovový pozdrav striel, akoby ich chcel priklincovať na miesto, kde sa ľahko mohli stať obeťou odvážneho bojovníka na strome.