Privatizácia Slovenských elektrární bola časovo najdlhším predajom štátneho majetku po roku 1989. Napokon 66 percent akcií kúpila talianska spoločnosť Enel. Na dlhé obdobie sa tak určila podoba energetického trhu na Slovensku. Slovenské elektrárne už vedie MARCO ARCELLI. Aj on ako iní zahraniční manažéri tvrdí, že misia na Slovensku je preň výzvou.

Enel je v Slovenských elektrárňach už niekoľko týždňov. V akom stave ste firmu našli?

Našli sme spoločnosť zaťaženú mnohými nevýhodnými kontraktmi, pretože v minulosti štát rozhodol, že niektoré priemyselné odvetvia bude podporovať a robil to práve cez Slovenské elektrárne. To nás do určitej miery obmedzuje v rozhodovaní, pretože akékoľvek kontrakty, ktoré sme vo firme našli a sú platné, musíme rešpektovať. Mali sme však šťastie, že sme mohli niekoľko mesiacov pred uzavretím transakcie tráviť čas s ľuďmi a vidieť, ako pracujú. Mohli sme sledovať veci a okolnosti bez akéhokoľvek tlaku, že treba niečo zmeniť. Bola to príležitosť budovať kontakty a vzťahy.

Čo ste vypozorovali?

Ľudia majú veľmi dobré technické zručnosti, sú disciplinovaní a majú túžbu robiť veci lepšie. Je to dobrý základ, na ktorom sa dá stavať. No prišli sme do spoločnosti, ktorú ovládal štát. Nehovorím, či je to dobré alebo zlé. Platia tam však princípy, ktoré si nemôžete dovoliť v trhovom prostredí. Je to stav, v ktorom sa Enel nachádzal pred desiatimi rokmi, keď ho štát privatizoval. Od ľudí budeme vyžadovať viac zodpovednosti za to, čo robia a budovať dobré vzťahy s partnermi.

Reštrukturalizácia obyčajne znamená prepúšťanie.

Nedá sa to vylúčiť, ale musíme si najskôr vytvoriť o firme lepší obraz. V nasledujúcich rokoch budeme však musieť prijať asi 500 ľudí a preškoliť mnohých súčasných zamestnancov.

Ako vnímate situáciu na Slovensku v politike a podnikaní?

Táto otázka mi dáva pocit, akoby som bol nejaká významná osoba, ktorá musí povedať niečo rozumné. Poviem len pohľad zvonku, pretože na Slovensku som krátko. Myslím si, že nebudem prvý ani posledný, kto povie, že politická situácia je veľmi neistá. Hovorím to na základe toho, čo čítam v novinách a informácií z iných médií. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že to odráža celoeurópske pomery, ktoré sú rovnako neisté. Ak sa napríklad pozriete na výsledky volieb v Taliansku, boli veľmi tesné. Takisto aj české voľby. Počúvam, že vo Francúzsku je to podobné. Napriek tomu Slovensko urobilo za posledných osem rokov množstvo reforiem. Vďaka niektorým z nich sem prišli zahraničné investície.

A čo podnikateľské prostredie?

Z pohľadu západnej Európy máte naozaj dobré podmienky na podnikanie. Verím, že budúca vláda bude prijímať rozhodnutia, ktoré budú výsledkom určitého vývoja, a žiadne revolučné. Určite dianie okolo nás pozorne sledujeme, pretože to ovplyvňuje naše investičné rozhodnutia na Slovensku. Nehodnotíme to len z pohľadu vlády a parlamentu, ale aj z hľadiska regulačného prostredia, teda Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.

Aká je vlastnícka štruktúra Enelu?

Približne 70 percent akcií je na kapitálovom trhu, 10 percent vlastní spoločnosť, kde majú podiel banky a vláda, zvyšok má priamo talianska vláda.

Ako ste sa dostali k práci v energetike?

Je to moja vášeň. Študoval som strojné inžinierstvo, konkrétne tepelnú mechaniku, turbíny, kompresory. Dostal som ponuku od firmy General Electric, aby som pracoval v ich divízii pre ropu a plyn. Potom prišla ponuka od generálneho riaditeľa Enelu. Stal som sa jeho asistentom. Mal som vtedy 29 rokov, keď v takom veku dostanete ponuku od šéfa jednej z najväčších spoločnosti v Európe, určite nepoviete nie. Je to aj o šťastí. Mám iba 35 rokov a som už v takejto pozícii. Mal som možnosť pracovať v Eneli na veľmi komplikovaných veciach, a to mi pomohlo v osobnom raste.

Energetika bola želaním rodičov alebo vaše rozhodnutie?

Môj otec aj starý otec boli inžinieri. Netlačili ma, aby som išiel študovať za strojného inžiniera. Ale keď rastiete a vidíte otca, ako robí svoju robotu a je vám príkladom, je prirodzené, že sa chcete uberať rovnakým smerom.

Baví vás práca?

Keďže nie som dosť bohatý, musím pracovať. Zatiaľ ešte nemôžem tráviť čas na pláži (smiech). Myslím si, že mám najlepšiu prácu, akú teraz môžem mať.

Čo vás na nej najviac baví?

Jednak to, že môžem cestovať po svete a žiť na mnohých miestach. Takisto prispievať k rozvoju miestneho hospodárstva. Keďže energetika je veľmi dôležitý biznis, tak prispievať aj k rastu tohto biznisu.

Na Slovensko ste prišli z vlastného rozhodnutia, alebo vás sem 'prevelili'?

Išlo o kombináciu viacerých okolností. Bol som manažérom firmy pre Severnú Ameriku. Tam Enel vlastní závod na výrobu ernergie z obnoviteľných zdrojov. V čase, keď Enel končil privatizáciu Slovenských elektrární, hľadal ľudí, ktorých by vyslal na Slovensko. Opýtali sa ma, či som ochotný zobrať túto prácu. Povedal som áno. Priťahovalo ma, že to bolo niečo nové, zložité. Bola to pre mňa výzva.

Bolo v tom aj niečo iné?

Áno, bol som zvedavý na novú krajinu. Bol som zvedavý, ako vyzerá Slovensko a Bratislava.

Páči sa vám tu?

Som šťastný, že som sa takto rozhodol. Našiel som tu veľmi srdečných ľudí a nádhernú krajinu. Páči sa mi tu. Práca je veľmi zaujímavá.

Rodina prišla s vami?

Nie sú tu so mnou, lebo od roku 1998, keď som sa oženil, sme sa sťahovali už šesťkrát. Zakaždým to bolo naprieč oceánom. Z Florencie do New Yorku, potom Rím, Boston, znova Rím. Teraz mi manželka povedala - choď už sám.

Neobávala sa Slovenska?

Nie, akurát už mala plné zuby sťahovania, bola z toho unavená. To je teda negatívna stránka mojej práce. Cez týždeň nie som pri svojej rodine. Zvlášť, keď máte malé deti a chceli by ste byť pritom a vidieť, ako rastú.

Vráťme sa k elektrárňam. Spomínali ste nevýhodné zmluvy. Boli výsledkom politických tlakov. Myslíte si, že so vstupom Enelu sa to skončilo?

Myslím, že áno. Terajšia vláda a takisto aj budúca vláda bude musieť rešpektovať, že to už nie je štátna, ale súkromná spoločnosť.

Vláda má stále na firmu vplyv cez 34-percentný podiel.

Áno, ale myslím si, že sa nebude usilovať o pozíciu, z ktorej nám bude chcieť stále nariaďovať, čo máme robiť. Veríme, že budeme dobrými partnermi v záujme spoločnosti. Vláda je lepšia v riadení určitých záležitostí. Napríklad ak hovoríme o dostavbe Mochoviec, môže pomôcť presvedčiť verejnú mienku, že to je dobrý a seriózny projekt.

Enel nezaujal jasné stanovisko, či Mochovce dostavia.

Je to veľmi komplikovaný projekt. Výstavba sa pred zhruba 15 rokmi pozastavila, nemôžeme sa pohnúť ďalej bez analýz. Musíme sa znovu pozrieť na stavbu, bezpečnostné kritériá, tiež na to, aký vývoj zaznamenala jadrová technológia za posledných desať až pätnásť rokov a aké prípadné zlepšenia bude potrebné urobiť. A samozrejme, aktualizovať všetky bezpečnostné kritériá pôvodného projektu. To nás čaká v nasledujúcom roku. Potom budeme múdrejší. Budeme mať presnejšie informácie o nákladoch a o tom, koľko pôvodných kapacít budeme môcť využiť. Je možné, že o rok povieme, že situácia je iná, ako sme pôvodne predpokladali, hoci neočakávam, že to práve takto dopadne. Okrem toho sme si najali aj nezávislú tzv. bezpečnostnú radu zo siedmich nezávislých jadrových expertov, ktorí sa budú pravidelne stretávať a pomáhať nám s dozorom nad bezpečnosťou.

Je tu teda možnosť, že Mochovce sa nedostavajú. Akú alternatívu zvažujete?

Je možnosť ďalších jadrových projektov, prípadne by sme sa pozreli na projekty tradičných elektrární. Ak sa však pozerám na dnešnú situáciu na trhu, jediným projektom, ktorý dáva ekonomický zmysel, je tretí a štvrtý blok v Mochovciach. To sa nedá napríklad povedať o prípadnom novom paroplynovom cykle alebo o novej tepelnej elektrárni na uhlie. Cena elektrickej energie na Slovensku je z pohľadu výrobcu jedna z najnižších v Európe. V tomto roku je to asi 35 eur za jednu megawatthodinu, napríklad v Taliansku, Francúzsku alebo Nemecku je to od 50 do 70 eur.

Jedna z možností je aj úplne nová jadrová elektráreň?

Nechcem zmiasť ľudí tým, že poviem dvadsať rôznych možností. Chcem, aby sme sa sústredili najskôr na Mochovce. Ak sa zistí, že to nie je reálne, budeme uvažovať o iných možnostiach.

Koľko plánujete na Slovensku investovať v najbližších 10 až 15 rokoch?

Náš investičný plán zahŕňa horizont siedmich až ôsmich rokov, teda do dokončenia tretieho a štvrtého bloku Mochoviec. V tomto období chceme na Slovensku preinvestovať približne 75 miliárd korún.

Ako vnímate slovenský regulačný rámec?

Myslím si, že cieľom regulátora v každej krajine je, aby ceny elektrickej energie boli čo možno najnižšie. Rovnako ide o to nastaviť systém tak, aby bol dosť prehľadný a zároveň sa v ňom dal dosiahnuť zisk a priťahoval potrebné investície.

Dáva úrad pre reguláciu sieťových odvetví rámec dostatočný priestor pre elektrárne na investície?

Sú oblasti, kde treba urobiť určité zlepšenia, už sme o tom s regulátorom začali rokovať. Plánujeme napríklad vybudovať osem až deväť malých vodných elektrární tak, aby sme maximálne využili prírodné zdroje na Slovensku. Ale napríklad za posledných desať rokov sa poplatky za využívanie vody takmer strojnásobili, na druhej strane nie je podpora na výrobu elektriny z týchto zdrojov. To zužuje priestor, aby tieto projekty boli výhodné. Na druhej strane rokujeme, ako vytvoriť tarify za prenos, ktoré sú na báze nákladov. Myslíme si, že pre veľkých spotrebiteľov, ktorí majú stabilný profil spotreby, sú náklady na infraštruktúru dosť nízke. Znamená to, že služby pre nich by mali byť lacnejšie. Cena pre týchto odberateľov by mala byť nižšia oproti tým, kde sa vývoj spotreby odhaduje ťažšie.

Znamená to, že v budúcnosti čaká domácnosti zdraženie elektrickej energie?

Nemyslím si, že sa to dá s istotou takto povedať. Ceny určuje trh. Naň vplývajú rôzne sily. Momentálne je to cena uhlia a plynu, ale aj environmentálne záležitosti ako Kjótsky protokol a cena emisií CO2.

Ceny pre koncových spotrebiteľov patria na Slovensku medzi najvyššie v Európe. Ako si to vysvetľujete?

Tlačíte ma, aby som vám hovoril, ako funguje tento biznis a z čoho sa skladá konečná cena, ktorú platí spotrebiteľ.

Zaujíma nás, kde sa to predražuje. Hovorili ste, že na výstupe cena nie je až taká vysoká. Je problém v prenosovej sústave, v distribúcii?

Môže byť.

Ako vidíte ceny v budúcnosti?

V horizonte piatich až desiatich rokov sa ceny v Európe budú zrejme pomaly zbližovať, lebo trh sa otvorí a operátori budú môcť bez obmedzení kupovať a predávať energiu. Vývoj je však nepredvídateľný a nedá sa povedať, či to bude za tri alebo päť rokov alebo neskôr. Okrem toho aj toto odvetvie podlieha cyklom - vzostupom a pádom, ako ropa a plyn. Napríklad v Nemecku stála megawatthodina pred troma rokmi 20 eur. Minulú zimu to bolo 100 eur, momentálne 50.

Pripúšťate, že ceny by mohli aj klesnúť?

Áno, ale cenu elektriny ovplyvňujú ceny ropy, plynu a emisií.

V súčasnosti je Slovensko vo výrobe elektrickej energie sebestačné. Zostane to tak naďalej?

Chceme budovať nové zdroje na Slovensku. Veríme, že elektrinu budeme vedieť dobre predať a že regulačný systém bude nastavený tak, aby stimuloval investície. Elektrinu chceme zo Slovenska aj vyvážať.

Neobávate sa konkurencie napríklad z Ukrajiny?

Táto krajina má ešte stále značné technické problémy, aby mohla vyvážať dostatočné množstvo elektriny. Predpokladáme, že dovoz bude v nasledujúcich desiatich rokoch narastať.

Slovensko nie je prepojené s rakúskou sieťou. Nechcete to zmeniť?

Zatiaľ nie, ale uvidíme. Nie je to naša hlavná podnikateľská činnosť, sústredíme sa na budovanie nových elektrární. Až potom budeme môcť uvažovať, ako ďalej.

Kedy by sa Slovenské elektrárne mohli podobať spoločnostiam západného typu?

Chceli by sme to stihnúť do roku 2010.

Autor: Ľuboš JančíkDANIEL CVEČEK