Len tak skusmo: koľko poznáte umelcov z Mexika? Vďaka Salme Hayekovej automaticky naskakuje maliarska dvojica Frida Kahlo a Diego Riviera. Potom úspešní režiséri Alejandro González Innárritu a Alfonso Cuarón alebo skvelý herec Gael García Bernal.

Na tequilu sme sa nepýtali. Ak vám neprekáža agave v čiernobielej verzii, príďte do Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave, kde je výstava čiernobielych snímok Manuela Álvareza Brava, jedného z najvýznamnejších mexických umelcov. Bravových 100 rokov života a 80 rokov fotografovania tu znamená dve poschodia a 90 snímok.

Pri Bravovi sa objavujú mená tých najznámejších fotografov. Pracoval s Paulom Strandom a vystavoval s Henri Cartier-Bressonom. Kamarátil sa s Edwardom Westonom aj s Eugenom Atgetom. Nechodili spolu dišputovať do bohémskeho dymu parížskych kaviarní, priatelili sa na diaľku, podporovali sa. Stretnúť sa im nepodarilo. Bravo sa cez nich zoznámil s mexickými aj európskymi umelcami.

Svoje snímky zjavne navzájom dobre poznali, a nebránili sa vzájomnými vplyvom. Westonove famózne artičoky, mušle a papriky cítiť v Bravových detailoch banána, tekvice a slimáka. Milé parížske postavičky z Atgetových snímok tu tiež nájdeme, len tie Bravove pochádzajú z inej klímy, cítiť z nich slanosť mora a zvodnosť prehriatej zeme.

Bravova krajina je viac než len exotická, opustené člnky majú korunu z palmových listov, pásy čajok sú novým horizontom nad morom. Baví ho lepiť na známe obrazy mexickej krajiny vlastné významy. Rovnako rozkošne sa pohráva aj s názvami - napríklad Ryba menom Sierra, Pes č. 20, Sny treba brať vážne. Vedľa portrétov jednoduchých Mexičanov vytvára aj portréty abstraktných pojmov - Portrét neprítomnosti, Portrét večného či Spiaca dobrá povesť.

Napriek jeho zaľúbení v mytológii, viac než snovosť snímok ho preslávil muž ležiaci v krvi - Zavraždený robotník z roku 1934, ktorý inšpiroval mnoho umelcov po celom svete vrátane Slovenska. Revolúcia v Mexiku ho nenechala chladným, ale politika ho neprevalcovala. Kým krajina kričí revolučné heslá, on prehovára krehkosťou a metaforami. A kým svet šalie po novej mašinke nazvanej Leica, Bravo ju označí za hračku a ostáva pri staromódnom fotoaparáte. Nešlo s ním pracovať inak než pomaly a tento pokoj, plaziace sa tiene a derúce sa slnečné lúče akoby prechádzali von z fotografií aj cez dvojité rámovanie.

Nakoniec to nie je také frustrujúce, že na tejto príjemnej výstave priveľa navštevníkov nestretnete. Možno inak by sa krehkosť Bravových snímok rozbila.