vnato nahlodáva sebavedomie a istotu ich majiteľov i tvorcov, tvrdo bojuje za vznik a udržanie serióznych, prestížnych novín v Česku, lebo podľa jeho názoru sa všetky až nápadne začínajú obsahom i formou približovať k bulváru. Je autorom množstva rozhovorov s významnými osobnosťami žurnalistiky, literatúry, politológie, kultúry, nespočetných článkov a esejí. Prednedávnom prijal pozvanie Českého centra v Košiciach. V štúdiu Slovenského rozhlasu debatoval na tému moc a nemoc médií aj o knihe Václava Havla Prosím stručne, ktorá sa razom dostala medzi najpredávanejšie tituly na českom trhu. Jej kostru tvorí rozhovor s novinárom a spisovateľom Karlom Hvížďalom.

Nová kniha Václava Havla voľne nadväzuje na dnes už kultový titul Dálkový výslech. V prvej spovedáte disidenta, nepriateľa štátu, v druhej posledného prezidenta Československa a prvého prezidenta samostatnej Českej republiky. Dálkový výslech vyšiel v roku 1986, keď Václav Havel oslávil svoje päťdesiate narodeniny, Prosím stručne vychádza v roku, keď sa dožíva sedemdesiatin. Aký je váš prominentný respondent dnes, po dvadsiatich rokoch?
V jeho základnom myšlienkovom rastri som žiaden významný posun nezbadal. Havel bol v päťdesiatke hotový chlap, celistvý človek, vášnivý mysliteľ, skeptik i optimista zároveň. Takže aj napriek časovému posunu dvoch dekád sa u neho dá ťažko očakávať nejaká podstatnejšia zmena. Samozrejme, jeho myslenie poznačila životná a politická skúsenosť. A tiež ťažká choroba. Blízkosť smrti determinuje pohľad každého človeka na život. To všetko je v tkanive tej knihy, niekde vnútri vpísané. To, že sa Václav Havel ako človek nezmenil, dokazuje záver knihy. V ňom odpovedá na dve rovnaké otázky ako v knihe Dálkový výslech. A odpovede sú skoro rovnaké.

Havel povedal, že veľa času strávil nad vašimi otázkami. Niektoré úplne vypustil, iné prepracoval, doplnil. Ako ste to vnímali?
Pripravil som návrh asi šesťdesiatich otázok, ktoré mali, samozrejme, svoju štruktúru, vytvárali akýsi oblúk knihy podľa mojich predstáv. Václav Havel ho dodržal hádam do tretiny knihy. Potom si nová štruktúra vynútila niektoré zmeny. Napríklad som našiel informáciu, že zdeptaný smrťou manželky Olgy tajne uvažoval o návrhu svojho náhrobku. Otázkou, ktorá sa tohto týkala, som chcel knihu uzavrieť. Síce tam ostala, ale je zamontovaná niekde úplne inde. Jednoducho - skôr to bolo tak, že štruktúra knihy si vynútila iné radenie. Havel ako autor knihy mal na vec iný názor. A ja ho plne akceptujem.

V novej knihe azda prvýkrát otvára trinástu komnatu - svoje súkromie, o ktorom veľmi nerád rozpráva. V odpovediach na vaše otázky sa vyznáva zo svojho vzťahu k manželke Dáši Veškrnovej, ktorú porovnáva s Olgou, k bratovi Ivanovi a príčinám konfliktov, bez rozpakov píše o svojom majetku, zlom zdravotnom stave. Nebol to z vašej strany marketingový ťah?
Bol to čisto psychologický ťah. Vedel som, že po odchode z funkcie prezidenta bol pod obrovským tlakom rôznych nakladateľstiev, ktoré ho tlačili, aby konečne napísal svoje pamäti. Psychicky to naňho zrejme pôsobilo veľmi zle, bol zablokovaný. Chcel som to preraziť, prekopnúť. Istý psychológ, s ktorým som tento problém preberal, mi poradil, aby som začal s jednoduchými, triviálnymi otázkami, ktorými mu pomôžem sa odblokovať. Preto sú tam aj naivné otázky, napríklad, ako chodí prezident na rande. On to, samozrejme, prekukol, nikdy sme sa o týchto veciach nebavili. Mám však pocit, že ho tie otázky nakoniec aj pobavili, keďže na ne odpovedal. A zrejme v rozhovore fungovali ako určitá katarzia.

Museli ste Václava Havla dlho presviedčať, aby sa pustil do písania?
To nebolo o presviedčaní. Bolo to skôr o zbližovaní. V čase, keď bol prezidentom, sme sa stretávali len veľmi oficiálne. Až keď skončil vo funkcii, začali sme vídavať častejšie. Nakrútil som s ním niekoľko väčších rozhovorov. Z tých stretnutí a debát aj s jeho pracovným okolím sme postupne dospeli k tomu, že bolo by potrebné logicky nadviazať na Dálkový výslech.

Prečo dostala kniha názov Prosím stručne? Mám pocit, že je v porovnaní s obsahom trochu zavádzajúci.
Názov vymyslel Václav Havel. Aj to v knihe vysvetľuje. On tak trochu ním ironizuje súčasný trend žurnalistiky, najmä televíznej. Je to jedna z viet, ktorú spíkri najčastejšie používajú. A priznajme si, že dvadsať rokov života vtesnať na dvesto päťdesiat stránok chce od autora, aby bol naozaj trochu stručný.

Oponenti Václava Havla, najmä predstavitelia politických strán, ktorých v knihe podrobil ostrej kritike, ho podozrievajú, že vydanie knihy načasoval do obdobia predvolebnej kampane. Vraj ňou chce ovplyvňovať voličov.
Vydanie knihy nemá s voľbami absolútne nič spoločné. Bola načasovaná tak, aby vyšla tento rok, keď bude mať sedemdesiatiny. A zároveň aby stihla knižný veľtrh v Prahe. My sme tušili, že takéto reakcie môže kniha vyvolať. Aj sme chvíľku uvažovali, či je to najvhodnejší termín, ale potom sme si povedali, že nebudeme si komplikovať život a s rokom narodenia Václava Havla nebudeme hýbať. Vydavatelia a kníhkupci zasa nesúhlasili, aby sa pre voľby preložil termín veľtrhu.

V priebehu dvoch týždňov od vydania predali kníhkupci v Čechách a na Slovensku viac ako 20 000 exemplárov. Záujem je aj v zahraničí, pripravujú sa preklady do desiatich jazykov. Očakávali ste taký záujem?
Áno. Tlaky vydavateľov, aby sme urobili pokračovanie Dálkového výslechu, tu boli už roky.
V knihe sa Havel venuje, aj keď len okrajovo, médiám. Okrem iného píše: „Moderné médiá žijú často zo dňa na deň, od jedného lákavého titulku k druhému, netreba sa teda diviť, že ich dnešok upúta až tak, že zabudnú na akýkoľvek včerajšok. Ba povedal by som, že médiá sa často správajú ako veľmi rozmarné dievčatko." Inými slovami hovorí o tom istom, na čo vy stále upozorňujete - o povrchnosti, ktorá sa šíri v elektronických a printových médiách ako rakovina, o snahe za každú cenu upútať diváka či čitateľa bez ohľadu na hodnotu informácie, o bezuzdnej komercionalizácii a bulvarizácii žurnalistiky a médií, na hlbokú krízu, v ktorej sa nachádzajú.
K tomuto posunu došlo v Česku aj inde na svete, teda i v ostatných post socialistických krajinách, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia po zmene režimu, keď sa médiá stali oblasťou podnikania. Noví majitelia ich prestali vnímať ako kultúrny majetok, kultúrnu hodnotu. Na Západe vyškolení manažéri sa na podnikanie v médiách pozerali rovnako, ako keby robili biznis so žuvačkami či pančuchami. Prestali cítiť zodpovednosť za dôsledky toho, čo šíria. Transfer informácií sa zmenil na transfer emócií. Emócie sú lepidlom, na ktoré chytajú konzumentov.

Má to logiku. Priamo úmerne s rastom počtu čitateľov a divákov rastú príjmy z inzercie a reklamy.
Presne. Takže keby sa mal tento sebazničujúci proces zastaviť a zvrátiť, museli by sa v prvom rade zmeniť prístupy k médiám, k ich funkcii a k ich cieľom. Nejde len o vydavateľov, ale o celospoločenskú klímu. To je možné len vtedy, keď vznikne v spoločnosti silný dopyt po zásadnej zmene. Pokiaľ sa bude všetko v médiách podriaďovať zisku a nebudeme sa na ne opäť pozerať ako na kultúrnu hodnotu, nie je možné, že by k nejakej kvalitatívnej zmene mohlo prísť. Viem si predstaviť, že nastane obdobie, keď atomizácia spoločnosti dosiahne taký stupeň, že kvalitná, hodnotná, aktuálna, pravdivá a objektívna informácia sa stane životnou potrebou. A budeme ju chcieť získať aj za tú cenu, že si ju, samozrejme, zaplatíme. Šanca tu teda podľa mňa je, ale stále veľmi, veľmi vzdialená.

Ste jedným z najnekompromisnejších kritikov českých médií. Čo vás na nich najviac irituje? Čo vás dokáže rozčúliť, keď si zapnete televízor či vezmete do rúk noviny? V čom spočíva moc a nemoc médií?
Mrzí ma, že rezignovali na svoju funkciu informovať a kontrolovať a skôr sa snažia baviť. Napríklad verejnoprávna televízia sa snaží konkurovať rýdzo komerčným staniciam, denníky rozoznáte možno už len podľa hlavičky, ale obsahové rozdiely sa stierajú. Štve ma, že z nositeľa informácií, ktorý by mal slúžiť, sa stáva neobmedzený diktátor vkusu či skôr nevkusu, že už samotné médiá cenzurujú informácie, že prioritu majú senzácie a škandály, a tak by som mohol pokračovať. Zásadné informácie nahrádzajú v pop médiách výlučne horúce aktuality, kontexty sú väčšinou falošnými zjednodušeniami.

Prednedávnom sa všetky české médiá zaoberali fackou, ktorú uštedril ministrovi zdravotníctva Davidovi Rathovi poradca českého prezidenta Miroslav Macek. Myslíte si, že ju mali obísť?
Samozrejme, že táto udalosť do médií patrí, lebo vypovedá o politickej kultúre. Priestor, ktorý dostala, proporcia, je neadekvátna. Mackova facka určite nie je taká významná udalosť, aby sa ňou museli zaoberať médiá v takom rozsahu. O pár mesiacov či týždňov si na to už len málokto spomenie, nebude to hrať žiadnu úlohu. Nemyslím si, že toho mali byť plné noviny. Dokonca sa robil prieskum o vplyve tej facky na preferencie strán! Keď sa človek na to pozorne pozrie, zistí, že prieskum robili na necelých piatich stovkách respondentov. Toto je typický dôkaz falošného kontextu, zavádzania, či manipulácie. Výpovedná hodnota tohto prieskumu je minimálna, skreslená, zavádzajúca, lebo pri takomto počte respondentov je pravdepodobnosť chyby takmer päťdesiatpercentná.

Napriek tomu všetkému slovenský čitateľ či televízny divák, ktorý z diaľky sleduje mediálny trh v Čechách a porovnáva, môže často len závidieť. Týka sa to najmä verejnoprávnych médií. O tom, čo tvorí obsah pojmu verejnoprávnosť, sa diskutuje na Slovensku rovnako ako u vás. Štátna televízia porovnáva svoju sledovanosť so súkromnými stanicami, a aby sa im vyrovnala, plytkou zábavou vytláča seriózne programy, ktoré by kultivovali diváka. Prečo sa vedú nekonečné debaty o niečom, čo v Anglicku, Nemecku, vo Francúzsku a v množstve ďalších krajín funguje desaťročia?
Problém vidím v tom, že v časti politickej reprezentácie nie je ochota prijať tento pre nich novotvar, ktorý sa zrodil už v dvadsiatych rokoch minulého storočia v Anglicku. Bol to výsledok snahy oddeliť vplyv politickej reprezentácie na médiá, ktoré takto mohli plniť kontrolnú funkciu moci. Po vojne, keď sa budovalo Nemecko a prišli tam Angličania, jednoducho im tento systém nadiktovali. Bola to reakcia na zneužitia rádia Goebbelsovou ideológiou. Tak sa zrodili na kontinente prvé verejnoprávne vysielania rozhlasu a neskôr televízie. Verejnoprávnosť nie je žiaden nečitateľný hybrid, ako to politici zvyknú tvrdiť. Verejnoprávne médiá sú presne definované inštitúcie, ktoré sú financované z poplatkov, teda nepriamej dane, a ktorým zákon určuje verejnú službu.

V Českej televízii zrušili tento rok mimoriadne sledovaný publicistický program Bez obalu, lebo v autori „nevyvážene" kritizovali vášho premiéra, v českom rozhlase odvolali moderátora programu Host do domu. Dôvodom bolo vyjadrenie speváčky Yvone Přenosilovej, kde prirovnala premiéra k Mussolinimu. Počas vlády Mečiara vymenili celý vrcholový manažment Slovenskej televízie. Redaktori, ktorí sa odvážili len v náznakoch kritizovať predsedu vlády a jeho kabinet, museli odísť. Ako sa môžu verejnoprávne médiá v strednej Európe vymaniť spod vplyvu strán a politikov?
Aj to má staré, historické konotácie. Kým v starej Európe sa noviny v minulom storočí emancipovali, u nás si napríklad prvý prezident Československa Tomáš Garrique Masaryk založil štvoro novín a časopisov. Aj on, ktorý je príkladom demokrata, mal tendenciu mať médiá pod kontrolou. Nezabudnime, že u nás bola cenzúra až do roku 1989, kým v Anglicku ju zrušili v roku 1695! Kritická esejistika, ktorá bola školou kritického myslenia, v Anglicku jestvovala už v 18. storočí. V posttotalitných krajinách sú pri moci politici, ktorí vyrástli v minulom režime. Kritické myslenie je im cudzie. A tí si len ťažko zvykajú na to, že ich nejaké médiá kontrolujú, že sa musia o všetko deliť, že centier moci je viac, že nežijeme v čase pyramídy, ale siete.

V knihe Moc a nemoc médií píšete, že novinári a politici by mali žiť v symbióze, len vtedy sa môžu vzájomne rešpektovať. V Česku, rovnako u nás, je však novinár pre politikov nepriateľom číslo jeden. Je vôbec takéto "mierové spolunažívanie" možné a prípustné? Nemali by novinári ešte dôslednejšie kontrolovať politikov?
To sa navzájom nevylučuje. Politici by si mali uvedomiť, že novinári svojou kontrolou urobia za nich často čiernu prácu, ktorú potom už nemusia robiť oni, za čo by im mali byť skôr vďační. To chce mať trochu inak nastavenú politickú kultúru. Samozrejme, predpokladá to politikov s čistými rukami. Po takej veľkej spoločenskej zmene, aká sa udiala v novembri '89, po privatizáciách, to o mnohých súčasných politikoch, žiaľ, neplatí. Predpokladám, že po ukončení privatizácie, po príchode generácie nových, mladých politikov, sa budú aj u nás politické pomery budú štandardizovať.

Verejnoprávne médiá by mali byť pod kontrolou licenčných rád. Do nich však opäť nominujú svojich ľudí politické strany.
Mediálne rady na Západe tvoria odborníci s vysokým spoločenským kreditom, ktorí strážia médiá pred vplyvom politikov, stavajú medzi nimi akýsi čínsky múr. U nás platí pravý opak - politici si do rád dosadili svojich ľudí, ktorí vlastne kamuflujú, pretláčajú názory svojich ochrancov, veľmi často prižmurujú oči. Keby plnili svoju funkciu, nemohlo by sa stať, aby vo verejnoprávnej televízii či v rozhlase zakázali nejaký program či odvolali z relácie redaktora len preto, že sa nejakému politikovi nepáči. Napríklad aj v Nemecku delegujú do mediálnych rád svojich ľudí politické strany. Ale popri nich aj cirkvi, univerzity, odbory, občianske združenia, atď. Keď nemajú vhodného mediálneho odborníka, tak si ho najmú. Ďalšia vec je, že riaditeľa verejnoprávnej televízie, rozhlasu či renomovaného denníka nemôže nikto počas jeho funkčného obdobia len tak, z plezíru, odvolať. Na to má právo len súd. A dôležité je aj zásadné oddelenie manažérskej funkcie od šéfredaktorskej. Títo odborníci majú objektívnosť a nezávislosť v krvi, podľa toho sa aj správajú. To je však už vec politickej kultúry, ktorá sa vyvinula počas desaťročí.

Často apelujete na novinárov, aby si uvedomili svoju spoločenskú funkciu, zodpovednosť, dôležitosť...
Patrí to predovšetkým tým, ktorí si to vôbec neuvedomujú a k svojej práci majú cynický prístup. Novinár nie je človek, ktorý napíše pár riadkov a stačí mu, že ich vidí v novinách pod svojím menom. Veľká časť novinárov je povrchná, ale často sú do toho dotlačení. Na etiku novinára má veľký vplyv estetika novín, v ktorých pracuje. Väčšina bulvárnych a pop novín je nastavených tak, že novinári ani nemôžu byť iní. Keď tam mladý človek príde po skončení školy, jednoducho ho natlačia do toho tunelu. Buď pristúpi na pravidlá hry, alebo musí odísť. Niektoré prieskumy ukazujú, že množstvo študentov žurnalistiky nechce pracovať v médiách, že to berú len ako prestupnú stanicu. Týmto ľuďom chýba to základné - akýsi novinársky motor, zvedavosť, poctivosť, sústredenosť, teda všetko, čo sa skrýva za latinským slovom curiosus.

Ste zástancom legislatívnych noriem, ktoré by štátu umožnili regulovať spravodajstvo a postihovať novinárov, ktorí sa spreneveria svojmu povolaniu. Nebol by to zásah do slobody tlače, ktorú vo väčšine krajín garantuje ústava?
Takáto legislatívna norma platí napríklad v Anglicku, čo má najstaršiu demokraciu na svete. Zákon predpisuje napríklad komerčným staniciam, ako majú správy vyzerať. Ja by som sa nebál používať modely, ktoré v Európe dávno odskúšali a stále fungujú.

Nepreceňujete úlohu médií v spoločnosti?
Občas mi to vyčítajú. Myslím si, že ju skôr nedoceňujeme. Nedokážeme si ešte uvedomiť, do akej miery, ako hlboko narušuje kvalitu verejného priestoru neprítomnosť kvalitných médií. Práve tie kultivujú jazyk a štruktúru myslenia, vďaka ktorej sme schopní vidieť samých seba v zrkadle. Keď nedokážeme presne používať jazyk, keď je plný klišé, nedozvieme sa ani, kde žijeme. A to považujem za najväčšie ohrozenie, za to nesú zodpovednosť tie médiá, ktoré znižujú kvalitu verejného priestoru.

Na českom mediálnom trhu chýbajú podľa vás prestížne noviny európskeho formátu, alebo, ako zvyknete hovoriť, „ťažké noviny a časopisy" typu Washington Post, The Independent, Der Spiegel či Der Standard, ktoré by okrem poskytovania nestranných, objektívnych informácií čitateľa aj vychovávali. Sám však hovoríte, že na vytvorenie a udržanie takých novín nie sú v malých krajinách s malým trhom podmienky, najmä ekonomické zázemie. Aká je teda šanca, aby sa v našich zemepisných šírkach etabloval takýto denník?
Podľa výsledkov prieskumov spred štyroch rokov by v Česku taký denník čítalo okolo 30-tisíc ľudí a štartovná investícia by presiahla miliardu korún. Samozrejme, že nikto by do toho nešiel. Aby takýto denník vznikol, musel by byť po ňom predovšetkým dopyt a aj politická vôľa. Musel by sa hľadať taký model financovania, ktorý by umožnil udržať ho. Jestvuje pojem „pozitívneho snobizmu", ktorý sa dá vytvárať. Takáto tlačovina všade na svete môže existovať len na základe spoločenskej prestíže. Tú vnímame v našich končinách úplne inak v krajinách, kde takéto denníky vychádzajú a prosperujú. V súčasnosti to teda optimisticky nevyzerá, ale nemusí to platiť večne. Aj keď momentálne bulvár a pop médiá vymývajú skôr ľuďom mozgy, takže konzument ani pomaly nemá záujem o relevantné informácie, ba dokonca ich ani nedokáže rozlíšiť. Možno raz príde čas, keď po nich zatúži, bude chcieť zmenu aj v tejto oblasti.

Podľa vášho večného oponenta a kritika Ivana Jemelku zo serveru Česká media je vaša kniha rozhovorov a esejí Moc a nemoc médií, v ktorej analyzujete, či skôr diagnostikujete súčasnú mediálnu realitu, pre racionálneho človeka sotva prijateľná. Prenášanie skúseností z euroatlantického prostredia, v ktorom ste žili a pracovali dvanásť rokov, do českej reality považuje za „intelektuálny snobizmus".
Aj keď jeho názor akceptujem, myslím si, že funkcia médií v posttotalitných krajinách by mala byť v princípe rovnaká ako v starých demokraciách. A mala by byť ešte dôležitejšia, lebo demokracia v týchto štátoch je oveľa krehkejšia. Preto potrebuje aj silnejšiu oponentúru - ja som presvedčený, že médiá, ktoré ako jeden z pilierov demokracie u nás rezignovali na pôvodnú funkciu. Mali by sme ešte oveľa tvrdšie bojovať za to, aby aj v Čechách fungovali tak, ako v starej Európe či v Amerike, kde sú naozaj od roku 1962 po Spiegel afére a od roku 1972 po afére Watergate štvrtým pilierom demokracie. Aj keď kontext je iný, nemali by sme sa vzdávať.

Nemáte občas pocit, že bojujete s veternými mlynmi?
Mám. Ale to je moja úloha. (Smiech.) Prečo by sme sa mali vzdať snov, ktoré do nás uložil Boh?