Saša Švolíková
dcéra hudobného skladateľa Iľju Zeljenku

Boli ste problémové dieťa a v čom?
Mama tvrdí, že som bola veľmi dobré dieťa. Bola som dosť introvertná. Moja základná spomienka z detstva je, že som si odniesla stoličku niekam do krovia a tam som presedela pol dňa. Kreslila som si alebo čítala. Bola som utiahnutá a nechodila som nikam ani s kamarátmi. Zmenilo sa to až na ŠUP-ke, keď som sa dostala do búrlivej puberty. Stretla som tam ľudí, s ktorými som si rozumela. Túlala som sa po nociach a rôzne som migrovala v rámci Slovenska - našim som len posielala telegramy, že som vo Zvolene, a tak...
Ako to znášal váš otec?
Otec výborne, horšie to bolo s mamou. Mala, samozrejme, strach. To viem pochopiť až teraz, keď mám sama deti. Mala som pocit, že otec mi tajne fandí. Raz, keď som sa vrátila domov o štvrtej nadránom, mi dal jemnú, štandardnú facku.
Urazili ste sa?
Nie! Mám k nemu úžasný vzťah, on to ani nevie. Všade o ňom rozprávam a vychvaľujem ho.
Čo sa vám najviac na vašom otcovi páči?
Intelekt, nadhľad, zmysel pre humor, slobodomyseľnosť, aj keď vo svojom vnútri má pevný poriadok. Je disciplinovaný, systematický, ale nikoho neobmedzuje.
V čom vás najviac ovplyvnil?
Vo všetkom, ale najviac v tom, že bez pracovnej disciplíny je aj veľký talent zbytočný.
V čom ste si podobní?
Určite mám po ňom to, že nadraďujem prácu nad všetko ostatné - sme rovnako absolútni idealisti, čo sa týka tvorby. Nepreceňujem peniaze, mám kus jeho veľkorysosti a vrelý vzťah k opačnému pohlaviu. (Smiech.)
V čom ste odlišní?
Od 18 rokov žijem v Prahe a s rodičmi sa vidíme raz za rok. Vytvorila som si z neho akýsi ideál - môžem o ňom iba rozmýšľať, a tak sa pre mňa stal literárnou postavou. Viac mu to myslí v technických záležitostiach, a ja som nikdy nerozumela matematike, fyzike a chémii. Navyše, veľa času premárnim, keď sa vnútorne zaoberám rôznymi hlúposťami namiesto toho, aby som sa venovala dôležitým veciam - štúdiu alebo kresleniu. Takéto niečo by otec v sebe nikdy nedopustil. On je precízny a ja sa poddávam citovým výkyvom. On je muž a ja žena - niekedy mám pocit, že by som bola radšej mužom. Človek by naozaj mohol mať dva životy...
Čo ste si navzájom vyčítali?
Nič.
Rozprával vám otec rozprávky?
Rozprával, dokonca to bola jeho mánia. Sám si vymýšľal akési vedecké rozprávky, lebo sa mi snažil vysvetliť rôzne prírodné zákonitosti. Výborná rozprávka bola o malinke, ktorú zhltol človek a tá malinka prechádzala telom a všeličo videla - cievy, červené krvinky, alebo ako bojujú biele krvinky s baktériami.
Pomáha vám dodnes?
Pomáha mi, že vôbec existuje. Keď si predstavím, ako by asi reagoval na moje rôzne životné situácie, vždy sa rozosmejem. No, a keď je najhoršie, posiela mi peniaze!
Čo myslíte, čím by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Neviem, mal by to povedať sám... Ale on to tiež nevie. Myslím, že mu robím radosť, že som. A mám tri deti a ešte stále niečo robím!
Viete o otcovej prvej láske?
Nie, nie! To mi naozaj nikdy nehovoril.
Na čo najradšej spomínate z detstva?
Na naše spoločné prechádzky v lese a listovanie v atlasoch húb a rastlín.

Iľja Zeljenka
otec výtvarníčky Saše Švolíkovej

Bola Saša problémovým dieťaťom?
Spočiatku bola veľmi introvertná, až som sa o ňu trochu bál, ako to zvládne, ale to nie je problémovosť. To je proste danosť a človek z toho musí sám nejako vykorčuľovať.
Čo na svojej dcére najviac oceňujete?
Saša rovnako ako ja má najradšej kumšt, ktorý bez toho ani nejde robiť. Dlho som sa bál, či pri troch deťoch ešte bude mať energiu pracovať. Obdivujem ju, že si vybrala cestu, ktorá je výlučne jej - to je v umení vôbec to najťažšie. Umeniu treba rozumieť a oceniť originalitu, lebo ostatné sa dá naučiť.
V čom ste si podobní?
Dokáže prekonávať rôzne ťažkosti, lebo sa vie nad ne povzniesť - neberie ich ako smrteľne ťažký kameň, ktorý sa nedá uniesť. Rovnako ako ja vie, že neexistujú starosti, ktoré by dokázali človeka ničivo odradiť a zdemoralizovať, a preto môže v kumšte napredovať.
V čom je odlišná?
Asi v tom, že sa pokojne rozhodla mať tri deti. Ja som sa bál takejto zodpovednosti, lebo som si myslel, že keď človek odíde od kumštu k deťom, nedokáže ho už pevne držať v ruke. V tom je iná.
Za čo ste ju najviac chválili?
Nechválil som ju veľa... Myslel som si, že dobré veci netreba vychvaľovať. Ak chválim, tak len slabších ľudí, pri ktorých mám pocit, že im tým nejako pomôžem. Iste, že som jej povedal, keď sa mi niečo páčilo, nebola to však pochvala, ale komentár.
Aj ste ju hrešili za niečo?
Každý otec v puberte dieťaťa musí aspoň raz zakročiť, najmä keď vás o to požiada manželka - ty si otec, tak teraz ju hreš ty. Ja vlastne ani neviem priveľmi hrešiť - tak zo srdca.
Rozprávali ste jej rozprávky?
To áno, s chuťou a všetky som si vymýšľal. Univerzálne rozprávky neboli presne zacielené na to, čo som Saši chcel povedať ja. Zvyčajne to bolo o mravčekovi Felixovi, ktorý zažíval nové dobrodružstvá v súvislosti s rôznymi prírodnými úkazmi na našej chate v Harmónii. Naučil som ju poznávať kvety, stromy, huby, a potom sme sa navzájom skúšali, či to vieme obidvaja. A rozprával som jej rôzne absurdné príbehy - napríklad o rôznofarebných šarkanoch, čo sa raz v šialenom tanci zmiešali dohromady, a odrazu z toho vznikla nová farba.
Čo by vám Saša mohla vyčítať?
Nič mi nevyčíta. Vždy som zastával baťovský názor, že deťom netreba pomáhať úplne vo všetkom - urovnávať im cestu, vyberať im muža či ženu, a starať sa o nich v manželstve. Od istého veku sa musia naučiť samostatnosti, za ktorú potom môžu niesť aj nepríjemné následky. Môžete im občas pomôcť, keď súrne potrebujú, čo nemajú, a to dnes býva zvyčajne pár korún. Ale nič také - ideologické. Medzi nami je rovnocenný vzťah.
Ako najradšej trávite čas, keď sa vidíte?
Saša sa rada so mnou pozhovára. Dáme si dva-tri poháre vína, potom mi rozpráva o svojich pražských kamarátoch a o tamojšom umeleckom prostredí, a ja to porovnávam s prostredím, ktoré som absolvoval tu.
Hovorila vám o svojej prvej láske?
Nie, v tom sme rovnakí. Tiež som nerozprával svojim rodičom o svojich láskach, lebo o tom nemusia vedieť. Je to už dosť dôverná vec, nie? Nikdy som to od nej nevyžadoval. Svoju mladosť prežívala s inými ľuďmi a v inom prostredí ako ja. Najviac nedorozumení vzniká, keď sa rodičia snažia vnášať jasno do vecí zo svojej pozície, ktorá je zvyčajne staromódna. To nič nerieši.