Zlatý cieľ slovenskí paralympionici v Salt Lake City nenaplnili. Domov sa síce vrátili s deviatimi medailami (3 strieborné, 6 bronzových), ale na najcennejší kov musia minimálne do najbližšej paralympiády v Turíne 2006 čakať.

Na prijatí v bratislavskom hoteli Holiday Inn však včera dopoludnia nepanovala smutná atmosféra. „Hoci ste si priviezli o jednu medailu menej ako pred štyrmi rokmi, napravili ste reputáciu slovenského športu. Ďakujeme,“ privítal našich športovcov minister školstva Ľubomír Ftáčnik. Vedľa neho stojaci František Chmelár sa jeho slovám nebránil. Naopak. „Vyrovnali ste brázdu, ktorú sme tam my zdraví zanechali,“ povedal šéf Slovenského olympijského výboru.

Po zlate by zlenivel

Z medailového hľadiska bol zo Slovákov najúspešnejší zrakovo postihnutý zjazdár Radomír Dudáš. K striebru v slalome pridal bronz v obrovskom slalome, ale výsledky sa mu málili. „Načo tajiť. Šiel som tam po zlato. Malinké sklamanie tak v duši zostáva, hoci nemôžem povedať, že by som zlyhal. Na druhej strane, možno je to tak lepšie. Zostala mi veľká motivácia. Keby som už titul mal, asi by som zlenivel,“ úprimne priznal 29-ročný masér z Košíc, ktorý okrem lyží miluje kolky. „Hrám za mesto prvú ligu, myslím, že sme zatiaľ na druhom mieste,“ dodal Dudáš, ktorý štartoval už na svojej druhej olympiáde.

Pre mnohých vrátane vedúceho výpravy Karola Mihoka bol však najúspešnejším Slovákom v Utahu bežec Vladimír Gajdičiar. Telesne postihnutý pomocník rušňovodiča získal síce len jednu medailu (v behu na 5 km), ale pridal k nej piate miesto na 10 km, šieste na 15 km i jedenáste miesto v biatlone. Najmä pätnástku zvládol bravúrne, vo svojej kategórii (LW 12) bol suverénne najrýchlejší. „Doplatil som na spojenie dvoch skupín postihnutia,“ priznal 34-ročný Gajdičiar, ktorého najviac mrzelo vystúpenie na 10 km, kde mu zlyhalo voskovanie.

Plány zrušil pád navádzača

Na zlato si trúfal aj zrakovo postihnutý zjazdár Norbert Holík- na paralympiádu cestoval s bronzovou medailou z atletického päťboja v Sydney a domov sa vrátil opäť s rovnakým kovom. „V tréningoch som bol najrýchlejší, ale v prvom kole slalomu mi spadol navádzač (Radoslav Grus) a musel som čakať, kým sa postaví. Po takej strate som šiel do druhého kola až ako štvrtý a podarilo sa mi postúpiť už len o stupienok vyššie. V cieli sa mi potom navádzač ospravedlnil,“ priznal viditeľne sklamaný učiteľ telesnej výchovy z Kremnice. „Preto má tento bronz pre mňa inú cenu ako v Sydney. Tam som si v každej disciplíne spravil osobák,“ vysvetľoval 29-ročný rodák zo Žiaru nad Hronom, kde svojho času robil kondičného trénera tamojšiemu extraligovému tímu volejbalistiek.

Slabozrakých pri streľbe navádza zvuk

Pre Holíka, ktorý trénoval na svahoch len rok, to bol prvý štart na zimnej paralympiáde. Rovnako ako pre zrakovo postihnutého 26-ročného maséra z dedinky Brekov pri Humennom Mariána Baláža.

Druhým miestom v biatlonových pretekoch na 7,5 km odštartoval našu medailovú zbierku v Salt Lake. „Tušil som, že z toho bude dobrý výsledok. Vydarila sa mi totiž streľba a pri trochu lepšom ako priemernom behu už máte v tejto disciplíne šancu na veľmi dobrý výsledok,“ rozhovoril sa športovec, ktorý po nešťastnom úraze v trinástich rokoch začal postupne strácať zrak.

A ako vôbec prebieha streľba zrakovo postihnutých? „Na rozdiel od zdravých strieľame na vzdialenosť desať metrov a na základe zvukového signálu, ktorý silnie, keď sa laserom navádzanou puškou približujeme k stredu terča s priemerom päť centimetrov. Ak mierite presne na stred, je tón maximálny,“ pokojne vysvetľoval M. Baláž.

V minulosti stačili na dobrú streľbu dve-tri minúty. „Dnes, keď nestrelíte presne do štyridsiatich sekúnd, nemáte šancu na dobrý výsledok. Mne sa to podarilo a môžem trochu oslavovať. Veď som poriadnemu výsledku na paralympiáde obetoval dva roky života.“

RASTISLAV HRÍBIK