Najslávnejším predstaviteľom Cida sa stal Gérard Philipe. FOTO - ARCHÍV
Začiatkom päťdesiatych rokov zažiarila na festivale v Avignone francúzska skupina divadelníkov. Ukázala sa s hrou Le Cid. Najväčšiu pozornosť na seba strhol herec v hlavnej úlohe - slávny Gérard Philipe. Kritika hovorila o jeho brilantnom výkone, médiá naháňali rozhovory. V jednom z nich sa novinárka pýtala: Prečo je práve táto hra taká skvelá? Čomu môžete vďačiť za jej úspech? Philipe odpovedal veľmi stroho: "Corneillovi, madame."
Pierre Corneille Cida napísal. Príbeh zasadil do španielskych dejín a vystaval ho ako klasickú antickú drámu. Lebo vtedy, keď na ňom pracoval, bol taký postup moderný. Bolo to v roku 1636 a Corneille práve oslavoval svoje tridsiate narodeniny. Dnes od jeho narodenia prešlo štyristo rokov.
Románové a filmové umenie má jednu šarmantnú zápornú postavu. Kardinál Richelieu je inteligentný, prefíkaný, vtipný aj nebezpečný. Napríklad z Dumasovej klasiky Traja mušketieri spravil napínavý a vzrušujúci príbeh. Najlepšie na ňom je, že to nie je obyčajná rozprávková postava - Richelieu naozaj žil a veľa ľudí s ním malo skutočne nepríjemné skúsenosti. Medzi nimi aj Pierre Corneille.
Spočiatku celkom vychádzali. Richelieu si Corneilla vybral do úzkej skupiny dvorných spisovateľov, ktorí pracovali na jeho básnických pokusoch. Corneille vyštudoval právo, ale na to, aby sa ukazoval v súdnej sieni bol príliš hanblivý. Viac ho bavilo písať a neprekážalo mu, ak sa pod jeho prácu podpisoval niekto iný.
Viac hrdosti pocítil až vtedy, keď v Paríži úspešne odohrali jeho komédiu Mélite. Už nechcel nezmyselpne pracovať pre kardinála. V tom čase autori aj publikum cítili, že divadlo potrebuje zmenu. Mnohé hry boli zaťažené dlhými lyrickými pasážami, nebolo v nich miesto na žiadnu poriadnu akciu a ľudí to nudilo. Niektorí chceli divákov rozptýliť tým, že presúvali zápletku z miesta na miesto, tým však príbeh strácal na uveriteľnosti.
Preto sa objavili nové pravidlá - pre každú hru musí platiť jednota miesta, času a deja. Tak sa kedysi písali aj antické drámy, a tak začal písať aj Corneille. S tragikomédiou Le Cid mal taký úspech, že to ohrdnutý Richelieu nevedel zniesť. Nahovoril členov čerstvo založenej Francúzskej akadémie, aby o Cidovi písali a poriadne ho strhali. Aj keď vedel, že si to dielo nezaslúži.
Našťastie, publika sa tieto útoky nedotkli a Cida miloval celý Paríž. Corneille v ňom vyostril boj medzi rozumom a citom, láskou a cťou. Hlavní hrdinovia, Rodrigue a jeho láska Chiména, sú vystavení nemožnosti voľby: ak Rodrigue splní žiadosť svojho otca a zabije otca Chimény, ktorý ho urazil, okamžite stratí Chiméninu lásku. Ak by sa však súboju vyhol, nebol by viac Chimény hodný. A rovnako Chiména: ak chce pomstiť otcovu smrť, musí u kráľa žiadať Rodriguovu hlavu. Ak by ju nežiadala, jeho lásku by si nezaslúžila.
Corneille nakoniec v hre dospel k šťastnému riešeniu. K silnej dráme nepotreboval hrdinovu smrť, stačilo, že sa ocitne vo vážnom ohrození. Postava Rodrigua - Cida má preto v sebe aj niečo romantické. Stala sa jednou z najkrajších v histórii. Gérard Philipe si želal, aby ho v Cidovom purpurovom kostýme pochovali.
Neskôr prišli ďalšie svetlé chvíle, Corneille uspel aj s hrami Horácius a Cinna. Znovu písal o láske, zbabelosti a veľkorysom odpúšťaní slabším. Neskôr zažil aj menej slávne obdobie, napríklad pri neúspechu tragédie Pertharite, a stiahol sa do ústrania.
Po rokoch sa vrátil späť do Paríža, ale tam našiel svojho nového soka. Bol ním mladý dramatik Jean Racine. Ten však bol na rozdiel od samoľúbeho kardinála naozaj talentovaný. Nestaval toľko na deji ako Corneille, ale na vášni, ktorá z tragickej voľby prirodzene vyplýva. V porovnaní s Racinom sa parížskemu publiku začali zdať Corneillove hry suché.
Corneille sa definitívne stiahol. V roku 1684 zomrel v chudobe a zabudnutí.
Zajtra - Izrael zničil iracký reaktor
