FOTO
Tento rok bol najestetickejším prvkom mesta oficiálny festivalový plagát (na fotografii vpravo). Je na ňom záber z filmu Naladení na lásku. Jeho autorom je hongkonský režisér Wong Kar-wai. Pred šiestimi rokmi zaň v Cannes získal Grand Prix, tentoraz bol predsedom hlavnej poroty. No a ten plagát dokázal to najdôležitejšie - okamžite človeka unášal do tmavej kinosály, kde je naozaj jedno, čo sa deje vonku a ako to tam vyzerá.
Na ktorý film ísť a ako sa naň dostať?
Lenže, dostať sa do kinosály, s tým v Cannes počítajú najmä optimisti. Už len akreditovaných novinárov je viac ako voľných miest v sále. Klasickí diváci musia dúfať, že sa im od rôznych typov hostí podarí vydrankať lístok. Najmä na večerné premietanie súťažných filmov, na ktoré chodia autori a ich filmoví kolegovia z celého sveta. Už o siedmej ráno postávajú na Croisette a odchytávajú ľudí, ktorým visí na krku akreditácia: Nemáte, prosím, zbytočnú pozvánku? Cez deň zas stoja v dave pred východmi z kina. Niekedy sa im stane, že kúpia lístok, ale stratia kamaráta, čo by mal stáť niekde päť metrov naľavo... Zaujímavé je, že zháňajú lístok na film, ktorý sa v bežných kinách začne premietať hneď na druhý deň, dokonca aj v Cannes. Viac ako film ich však zrejme láka to, že kdesi blízko bude sedieť aj Bruce Willis alebo Halle Berryová.
Súkromie nechať tak
Akreditácia alebo lístok ešte nie je všetko. Kamkoľvek sa chcete pohnúť, musíte prejsť bezpečnostnou kontrolou. Festival zamestnáva desiatky uhladených mužov a žien - pozorne pozrú každú jednu akreditáciu a nazrú do každej tašky. A evidentne toho majú dosť aj oni. Ich rukám musia denne uniknúť stovky nebezpečných predmetov, pretože, predsa len sú slušní a v súkromí milých návštevníkov sa nechcú príliš hrabať. Dokonca ich chcú aj trochu rozptýliť, aby ich kontrolou príliš neznechutili. Vystihnú chvíľu, keď sa blížiaci návštevník nepozerá, a rýchlo si z jeho akreditácie prečítajú meno. Keď už sú zoči-voči, prekvapia zvolaním: "Dobrý deň, Kristína, kam ste sa vybrali?" Inokedy napínajú a s vážnou tvárou prehodnocujú akreditačnú fotografiu: "No, tak toto by mohla byť aj vaša sestra, vaša mama, vaša dcéra. Hm?"
Občas si vyberú obete, ktoré treba zjavne povzbudiť: "Fíha, vy máte najlepšiu akreditáciu na svete. Je taká bezcenná, že ju môžete každému požičať."
Panika a kašľavá epidémia
Akreditácií je v Cannes niekoľko. Napríklad biela a ružová sú super, modrá drží novinára v celodennom napätí, ale vždy lepšie ako žltá. Teda: na každú projekciu a na každú tlačovú konferenciu sa dostane len toľko ľudí, koľko je stoličiek. A najprv idú bieli, potom ružoví, modrí, žltí. Modrí a žltí urobia najlepšie, keď sa pred kino postavia hodinu pred predstavením. Toľko zároveň trvá, kým sa zaplnia tie najväčšie festivalové sály. Vzniká pritom hotová panika. Aj tí, ktorých kontrolóri pustia cez zábradlie (asi dvadsať metrov od budovy kina) prvých, začnú utekať. Asi im v tisícmiestnom hľadisku ide o špeciálnu stoličku, na ktorú si už časom zvykli.
Najhoršie chvíle nastanú tesne po zhasnutí svetiel a počas úvodných titulkov. Všetci sa začnú vrtieť - a kašľať. V arénovom type hľadiska vzniká efekt zosiľňovača. Aj drobné zakašľanie počuť veľmi silno, a navyše, šíri sa ako epidémia. Zrazu má každý potrebu kašľať a naozaj, nemá to konca.
Nechať prejaviť samoľúbosť? Radšej nie
Veselým stretnutím bývajú tlačové konferencie. Ešte pred príchodom filmárov moderátor upozorní novinárov, aby si vypli telefóny, a znovu zopakuje, aký postup majú dodržať, keď sa chcú na niečo spýtať. Niekedy to vyzerá, akoby sa prihováral malým deťom. Preto aj zvýši hlas, keď sa niekto pýta nevhodne - nie k festivalovému filmu. Novinári sa potom všemožne vykrúcajú. Jednu Austrálčanku zaujímalo, ako pokročila jej rodáčka Cate Blanchettová s nakrúcaním filmu o Bobovi Dylanovi - v Austrálii. Dalo jej dosť námahy, kým našla spôsob, ako to spojiť s Blanchettovej hereckým výkonom v mexickom filme, kvôli ktorému do Cannes prišla.
Špeciálny typ patriotizmu je na tlačovkách bežný. Aj fínskych novinárov zaujímala z francúzskeho filmu len fínska herečka a španielskych zas z fínskeho filmu len španielska pesnička. To všetko sa berie s humorom. Napokon, na každej tlačovke je dobrá nálada, filmári sú milí, veď si robia reklamu. Aj Nick Nolte prežil, že si ho jedna novinárka splietla s Chuckom Norrisom a dvakrát ho tak oslovila. Všetci sa smiali, ona sa rýchlo skrčila medzi svojich kolegov, a tak urazenú ješitnosť radšej prekryl hraním na harmonike.
Festivalový miláčik
Jeden z najväčších obľúbencov novinárov je určite mladý a výborný mexický herec Gael García Bernal. Pred šiestimi rokmi prišiel do Cannes s filmom Láska je kurva. Hovorí, že to bol pre neho taký zážitok, že celú projekciu filmu preplakal ako Miss Universe. Ten film výrazne naštartoval jeho kariéru, ale skvelé je, že on v istom zmysle zostal dieťaťom.
Na festivaly chodí veľmi rád (minulý rok bol aj v Karlových Varoch) a poslušne rozpráva o svojich filmoch. Otočí sa na každého, kto na neho zvolá, a veselo mu zamáva. A pokorne prežíva aj to, že ho nikto neberie vážne, aj keď rozpráva o vážnych veciach. Napríklad na tlačovke k filmu Babel prerušil režiséra Inárrituho, ktorý práve rozprával o násilnom správaní amerických policajtov na mexickej hranici: "Keby ste poznali mexických policajtov... Sú hrozní!" Výsledok? Okamžitý hromadný smiech.
Na hviezdy treba čakať
Na festivalových hviezdach možno oceniť všeličo. Na Aki Kaurismäkim skvelý humor, na Bruceovi Willisovi šoumenstvo. Horšie je, že na nich treba dlho, dlho čakať. Ľudia, čo od rána sedia po kraji Croisette, vedia, že raz okolo nich musí niekto prejsť - smerom k červenému kobercu a vzápätí do hlavnej kinosály. Väčšinou to zostane pri jednom raze. Penélope Cruzová dokonca povedala, že za celý čas nevyšla z hotela. Výnimkou bol napríklad Ethan Hawk. Nebál sa vyjsť medzi plebs a nerušene postával na ulici. (Až kým si ho nevšimol reportér televízie Canal plus, ktorý práve robil reportáž o najškaredších košeliach). Keď je človek nepozorný a keď ho nikto dopredu neupozorní, ani si nevšimne, čo má vedľa seba.
V tom asi bude skrytý pôvab Cannes.
FOTO - REUTERS
Keď sa v juhofrancúzskom Cannes začne rozpínať filmový festival, z mesta veľa nevidieť. Davy ľudí zmenia ulice na úzke pásiky, kde sa treba pozerať hlavne pod nohy. Všímať si architektúru, more či nejaké detaily, na to nie je veľmi čas. Ale to je dobre, lebo každý pozornejší pohľad by vám mohol ukradnúť kúsok z čara, aké vytvárajú starostlivo zarámované fotografie a televízne zábery. Tak napríklad pri rannej (veľmi skorej rannej) prechádzke riskujete, že zbadáte slávny červený koberec, po ktorom prechádzajú denne desiatky filmových hviezd, pohodený cez tri smetné koše. Včera ešte slúžil na slávnostné účely, dnes ho už vymenili nové metre z kotúča. Ani na ten nový kus sa však netreba pozerať príliš zblízka, zbadali by ste, že aj ten je už dosť špinavý a zaprášený.
To isté platí pre hlavný festivalový palác. Je to len veľká betónová budova, ktorá zvonka už aj pri štipke fantázie pripomenie naše veľkolepé nákupné strediská postavené v osemdesiatych rokoch.
Budova Festivalového paláca nevyzerá zvonka príliš pekne. Jeho veľká kinosála je útulnejšia.
Chuck Norris? Nie, Nick Nolte.
Svojský a zábavný - taký je fínsky režisér Aki Kaurismäki.
Vždy srdečný Gael García Bernal.
Bruce Willis vie, že sa od neho očakávajú opičky.
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Bratislava - Cannes
