ho stvoriteľa považuje iba jedného - Andrzeja Wajdu.   

Sám sebou 
"Som neuznaným športovcom. Vždy som chcel byť olympijským víťazom," priznáva Daniel Olbrychski svoju mladícku túžbu. Vyrastal v intelektuálnej rodine - otec novinár, matka učiteľka literatúry. Varšavské povstanie prežil, ako hovorí, "v matkinom bruchu". Ešte aj dnes, ako zrelý človek, sa cíti stále poznamený vojnou, pretože v ňom prežíva matkina pamäť. "Mal som 23 rokov, keď pán Zbyszek zomrel, a ja som pochopil, že sa nemôžem stať jeho nástupcom a musím zostať sám sebou," spomína na slávneho herca Zbyszeka Cybulskeho, ktorý "zle naskočil na vlak" a ako 39-ročný zomrel. Vo filmoch Andrzeja Wajdu stelesňoval duševne rozorvaných hrdinov najrôznejších historických epôch, ktorí bojujú o svoju zem a lásku v romantickom duchu (Popoly, Brezový háj, Krajina po bitke). Hoci sa ako svetoobčan netají národnou hrdosťou, dodnes pociťuje hanbu za účasť poľskej armády na okupácii Československa v roku 1968.

Daroval Oscara
"Myslím si, že útek je leitmotívom celého môjho života, neustále spája moju minulosť s vecami, ktoré sa stanú zajtra," hovorí poľský režisér Andrzej Wajda. Svoje zážitky z 2. svetovej vojne pretlmočil do filmovej trilógie Generácia (1954), Kanály (1956) a Popol a diamant (1958), ktorou sa etabloval ako jeden z najvýznamnejších východoeurópskych režisérov. Spolupráca s Danielom Olbrychskim vyvrcholila najdrahším a komerčne najúspešnejším poľským filmom Pán Tadeáš. V roku 1999 bol Wajda zvolený za kandidáta Solidarity do poľského parlamentu. "Po celý život som bol vedený k určitej nezávislosti. Je to dosť zvláštne, pretože nepoznám závislejšiu osobu než režisér. Je závislý od ľudí, s ktorým nakrúca film, od divákov... Nezáleží na politickom systéme, či je to v Poľsku alebo Amerike, vo Francúzsku alebo Bulharsku, všade je to rovnaké." Sošku Oscara za celoživotné dielo venoval 75-ročný režisér Múzeu Jagellonskej univerzity v Krakowe.  

Krajina po bitke, nedeľa 24.3., Duna, 22.20