Podpredseda SDKÚ a minister financií Ivan Mikloš v nedávnom rozhovore pre denník Sme oznámil prekvapujúcu novinu: "Už nepotrebujeme robiť žiadne hlboké zmeny." Možno ich nepotrebuje robiť SDKÚ, ale určite nie opozičné strany ako Smer, KSS a SNS. Tie totiž hlboké zmeny vo svojich volebných programoch otvorene avizujú - zrušenie rovnej dane, jednotnej sadzby DPH, zrušenie reformy zdravotníctva či súčasnej podoby dôchodkovej reformy.
Obe krídla sa zo svojho pohľadu správajú racionálne. Pravica, ak sa to tak dá nazvať, chce zlepšovať, opravovať, kultivovať svoje dielo.
Ľavica, ak sa to tak dá nazvať, mobilizuje v krajine to, čoho tu vždy bolo dostatok a na čom sa kedysi darilo postaviť úspech Mečiarovi, Slotovi a Ľuptákovi: nespokojnosť s pomermi, frustrácia, bolestínstvo, závisť, zlosť, plebejstvo. Slovom, mobilizuje emócie, ktoré majú svoj osobitý svet, vymknutý z kĺbov rozumu.
Mať smolu
Lenže to, čo mnohí cítia, môže sformulovať do otázky len rozum. S výnimkou prelomového roka 1993 slovenská ekonomika viac či menej rástla až do dnešných dní. Ako je možné, že miera nespokojnosti ľudí so svojou ekonomickou situáciou zostávala vždy relatívne vysoká?
Jedna z odpovední má korene v psychológii, v mentalite, v životnom štýle. Nech má človek akýkoľvek príjem, vždy sa nájde na trhu dosť vecí, ktoré si nemôže kúpiť. To môže byť frustrujúce, ak odvíja svoje šťastie od konzumu. A je to o to frustrujúcejšie, čím má človek nižšie príjmy - oproti ľuďom v reklame, susedom, príbuzným.
Existuje však hranica, keď už nejde o porovnávanie majetku, ale o uspokojovanie základných životných potrieb. Aj takí sú. Keď človek žije v nerozvinutom regióne, kde líšky dávajú dobrú noc, bez kvalifikácie a ochoty odísť, má smolu. Keď je Róm, ešte väčšiu.
Jednoducho, Slovensko je na základe svojho dlhodobého vývoja nastavené tak, že sa ľuďom na rôznych miestach krajiny darí rôzne. Lepšie, horšie.
Vláda nemôže všetko
Riešenie je však naznačené. Je kombináciou zlepšenia infraštruktúry (doprava, vodovody, kanalizácie, telekomunikácie), vzdelania a zmeny správania sa. Človek sa musí z pasívneho prijímania sociálnych dávok a nežičlivého osudu premeniť na aktívneho strojcu svojho šťastia.
V niečom môže pomôcť vláda, región, obec, kostol, niečo musí urobiť človek sám. Jedno je však isté: výsledok sa nedostaví okamžite. Vlády môžu svojou hospodárskou politikou len predlžovať alebo skracovať obdobie, keď sa človeku nemôže z objektívnych dôvodov dariť. Môžu vytvárať podmienky na rozvoj alebo rozvoj zadusiť. Môžu plytvať vzácnymi zdrojmi na neefektívne programy alebo nastaviť pravidlá tak, aby sa spoločenský úžitok z obmedzených zdrojov maximalizoval. Môžu podporovať krátkodobý konzum zvyšovaním sociálnych dávok na úkor investícií a budúcnosti.
Zlé a nezodpovedné rozhodnutia sa však občanom nakoniec vždy vrátia. Keď v 90. rokoch začal do Česka prúdiť zahraničný kapitál, na Slovensko začali chodiť demarše. Dnes je prílev zahraničných investícií medzi oboma štátmi neporovnateľný. Inými slovami, v Česku k akumulácii kapitálu pomohli zahraničné úspory, na Slovensku sme boli na všetko sami. V Česku zahraničný kapitál šiel za podnikaním, za ziskami, na Slovensko sa dostával v podobe pôžičiek s vysokými úrokmi. Obrat nastal až v tomto volebnom období. Vstupom do EÚ, NATO, ktorému predchádzala politika bez nacionalistických excesov, triednej nenávisti a únosov.
Chyba tejto vlády
Je prirodzené, že v čase rozvoja ekonomiky majú pred spotrebou prednosť investície. Len tie môžu pripraviť pôdu pre trvalý a ekonomicky udržateľný konzum. A zdá sa, že len určitá miera konzumu môže vyvolať v človeku potreby, ktoré, obrazne povedané, presahujú jeho brucho a zasahujú mu dušu.
Sú to zložité otázky, na ktoré sú emócie prikrátke. Treba do rozhodovania zapojiť aj rozum. Aj debata o regionálnych rozdieloch, aj debata o spravodlivom prerozdelení bohatstva a sociálnych rozdieloch medzi občanmi by sa mala viesť v hraniciach rozumu. Cit v tesnej blízkosti nezaškodí.
V krajine, kde je nutné akumulovať kapitál, lebo sa musia postaviť nové dopravné trasy a zrekonštruovať staré, kde je nutné stavať vodovody a kanalizáciu, kde sú nevyhnutné investície do vzdelania, vedy a zdravotníctva sa dá ľahšie žiť s víziou v lepšiu budúcnosť, ktorú predznamenávajú nádejné zmeny v prítomnosti. Skompromitovanie či zoslabenie takejto vízie politickými šarvátkami, korupčnými kauzami a pažravosťou je asi najväčší problém dnešnej vládnej zostavy. Demobilizuje totiž časť tých, ktorí dávajú prednosť rozumu.
Potom môže ľavicová opozícia, ak sa to tak dá nazvať, svoj programový chaos, revízie a spiatočníctvo ľahšie vydávať za nutnosť hlbokých zmien. Potom môže predseda Mečiar taktizovať a sprisahanecky mrkať na všetky strany. Aj to by rozum mohol vedieť. Prekoná city?
