Slovenský premiér Mikuláš Dzurinda a český premiér Jiří Paroubek. FOTO - ČTK
Bolo by možné písať o tom, že prvýkrát od roku 1990 máme v Českej republike voľby, pri ktorých sa my Česi obzeráme okolo seba, porovnávame, premýšľame o tom, či to niekde vedľa nás náhodou nerobia lepšie, a že krajina, ku ktorej sa obzeráme, nie je ako desiatky a dalo by sa povedať stovky rokov Nemecko, ale po prvý raz Slovensko. Že sa bude hovoriť o reformách, o tom, prečo Česká republika už pätnásť rokov stráca náskok pred svojimi visegrádskymi spolucestujúcimi, o tom, či chceme ďalej budovať sociálny štát, alebo sa rozhodneme ísť cestou írskych (a slovenských) tigrích skokov.
Lenže po nedeli a pondelku to zrejme zase neplatí. Silou atómovej bomby vybuchla aféra "biolieh". Nezvyčajne, niekoľko dní pred voľbami, sa rozhodol elitný policajt zverejniť, že vládni úradníci a špičky vládnej a vládnucej sociálnej demokracie sú prepojení s organizovaným zločinom najvyššieho kalibru. Minister vnútra, katolícky disident Jaroslav Bublan, ich síce označil za súbor nepodložených a často priamo práve od mafiánov získaných tvrdení, ale kto chce uveriť, uverí.
Kto uveriť nechce, spoľahne sa na závery bezpečnostného výboru poslaneckej snemovne, kde sociálni demokrati rukou spoločnou s komunistami prehlasovali, že sa tomu, čo tvrdia policajti, veriť (zatiaľ) nemá.
Voľby ako referendum o vláde
Môžem sa mýliť, ale myslím, že voľby sú rozhodnuté. Minimálne v tom zmysle, že o reformách, rovnej dani a podobných zásadných veciach už vo zvyšných televíznych a rozhlasových súbojoch politikov nepadne ani slovo. Miesto slovenského modelu volieb, teda volieb, v ktorých sa bude hlasovať predovšetkým o reformách, tu v Česku zrejme budeme mať model poľský.
Model, v ktorom sa voľby menia na referendum, v ktorom voliči posielajú skorumpovanú vládnucu stranu do opozície, alebo ju rovno vyženú za múry parlamentu.
Českým problémom je, že volič má na výber medzi ôsmimi rokmi vlády z morálnej stránky zdiskreditovanej sociálnej demokracie a medzi občianskymi demokratmi, ktorí sa zdiskreditovali šiestimi predchádzajúcimi rokmi.
Keď sa (český) svet točil okolo Slovenska
Vráťme sa však pred minulú nedeľu, keď ešte plukovníka Jana Kubiceho, šéfa Útvaru pre odhaľovanie organizovaného zločinu, poznala len malá časť českých voličov. Do času, keď sa Slovensko a jeho reformy stali témou, okolo ktorej sa točil predvolebný český svet.
Pred štyrmi rokmi, keď som bol ešte spravodajcom jedného českého denníka na Slovensku, bol do povolebných novín problém vysvetliť editorovi prvej strany, že titul "Mečiar vyhral slovenské voľby" naozaj nesedí.
Slovensko bolo v tom čase zabudnutou krajinou, ktorej Česko pomáhalo štyri roky spamätávať sa z následkov mečiarizmu. Štátom, ktorý slúžil ako vzor v jedinom.
A v tom, že aj napriek rozkradnutej kupónovej privatizácii, opozičnej zemanovsko-klausovskej zmluve a komunistu Miroslava Šloufa ako pravej ruky premiéra Miloša Zemana, by sme my Česi mohli dopadnúť ešte horšie. Ako Slovensko.
V Česku bola v tom čase pri moci vláda, v ktorej prisprostého a (všetkého) schopného Miloša Zemana nahradil síce menej schopný, ale o to slušnejší Vladimír Špidla, opozičnú zmluvu ľavo-pravá koalícia a na Hrade bol ešte Václav Havel.
Reformy a zdroje
Zostavenie slovenskej pravicovej vlády sa bralo ako zázrak a ohlásené reformy, o ktorých v slovenskej predvolebnej kampani nebola reč, ako sľubovanie zázrakov.
Lenže potom ich Dzurindova druhá vláda skutočne urobila. Nie síce všetky, ale skoro všetky. V tempe, ktorý bral dych, zvlášť v Česku, kde vtedy Špidla hovoril o tom, že "zdroje sú" a Česi môžu konečne začať budovať stredoeurópske Švédsko.
Kým po roku i Špidla musel uznať, že zdroje nie sú, Slovensko už prijalo hlavný balík reformných zákonov.
A prvýkrát od roku 1992 sa pretlačilo na titulné stránky českých novín už nie s únosmi, Lexom a Mečiarom, ale ako niečo príkladné, čo by sme si mali všímať.
Opoziční občianski demokrati, ktorým sa podarilo zbaviť sa liberálne hovoriaceho, ale socialisticky konajúceho Václava Klausa na Pražský hrad, začali raziť heslo "Slovensko náš vzor". Heslo v tej špidlovsko-grossovskej nehybnosti pre veľkú časť Čechov neobyčajne príťažlivé.
Keď vtedy prišiel na zjazd ODS premiér Mikuláš Dzurinda, stal sa on, nie predseda Mirek Topolánek alebo Václav Klaus, hrdinom dňa. Keby sa vtedy konali voľby šéfa ODS a Dzurinda by kandidoval, bez problémov by zvíťazil. Slovensku sa podarilo z ľutovanej krajiny preskočiť do kategórie krajiny Čechmi obdivovanej.
Nepoznané
Nekriticky, ako to už u niekoho býva, o kom máme len útržkovité informácie. Česi vlastne Slovensko už roky poriadne nepoznajú. Slovenské denníky ani týždenníky si v Prahe nekúpite a rádio Twist naladí málokto. Kým Slováci sa zaujímajú o Česko stále ako o "blízke zahraničie", Česi majú o Slovensku v posledných rokoch prinajlepšom rovnako "hlboké" znalosti ako o Veľkej Británii, Taliansku alebo Spojených štátoch.
Pod českou rozlišovacou schopnosťou sú i také veci ako "kauza skupinka", kupovanie poslancov v slovenskom parlamente, nehovoriac o dôvodoch odchodu KDH z Dzurindovej vlády.
Podobne to platí i o reformách, predovšetkým o ich negatívach. ODS o nich nikdy nehovorila. Sociálna demokracia sa do nich pustila s demagógiou hodnou ich slovenského spojenca Roberta Fica. Súboj okolo interpretácie slovenských reforiem sa v dôsledku neznalosti priemerného českého voliča rýchlo vyrovnal, a potom dokonca preklopil na stranu ČSSD. Pomohli tomu výborné čísla o raste českého hospodárstva, ktoré vyrovnali tie výborné slovenské. Bez reforiem, bez odriekania.
Keby Česi Slovensko lepšie poznali, dali by sa nájsť i iné príklady a iné paralely. Tichá spolupráca Dzurindu s Mečiarom a Paroubka s komunistami a s tým súvisiaci problém pripustenia pre demokraciu nebezpečných síl k vládnej moci.
Česko by sa mohlo inšpirovať snahami KDH o rozbitie prepojenia podsvetia, podnikania a politiky, čo, ako sa ukazuje, je i česká téma.
Českí voliči by na Dzurindovom príklade mohli vidieť, že pravicový reformný politik môže byť politikom proeurópskym, a nie protieurópskym ako ich prezident Václav Klaus. Pochopili by, do akých neriešiteľných rozmerov môže narásť rómsky problém, keď sa nerieši.
A keby sledovali pôsobenie Strany maďarskej koalície v slovenskej vláde, možno by sa prestali báť sudetských Nemcov a mohli by dokonca pripustiť, že ich vyhnanie bolo chybou, pretože nejakého svojho Bugára by česká politika potrebovala ako soľ.
Ale to by ste od Čechov chceli už príliš. Keď budú na Slovensku dva týždne po tých českých voľby, bude úspech, keď titulky na prvých stránkach českých novín nebudú znieť "Mečiar prehral".
Autor: LUBOŠ PALATA, Lidové noviny
