Opät po čase som mal literárnu akciu v slovenskom meste a znova som skončil v ťažkom mínuse. Stálo ma to okolo deviatich stoviek. Najprv mi za vystúpenie sľúbili tisíc korún, potom päťsto a nakoniec, keď už bola rozbehnutá propagácia, vysvitlo, že nezaplatia nič honorár, cestovné, ani stravu. Niežeby ma to prekvapilo. Takéto prípady sa opakujú pravidelne, a keby nešlo o živobytie, dokázal by som sa na tom zasmiať.

Skúste si predstaviť, ako by v takejto situácii pôsobili iné povolania:
„Dobrý deň, som robotník. Môžem na vašom pozemku štyri hodiny kopať kanál? Potom vám dám za odmenu osem stovák."
Alebo: „Som inštalatér a rád by som sa u vás celé poobedie babral s kanalizáciou. Zaplatím vám za to tisícku. Čo vy na to?"
Prípadne: „Som banková úradníčka, pracujem za priehradkou a chcem, aby ste vedeli, že za dnešný deň nechcem plat, pracujem pre radosť."
Nepredstaviteľný prístup, ale od spisovateľa sa očakáva, že sa bude správať práve takto. Musí byť pripravený precestovať stovky kilometrov, podať dvojhodinový výkon pred publikom, poďakovať sa a pokorne odísť domov. Za odmenu si v rôznych variáciách vypočuje vetu: „Naozaj, radi by sme vám zaplatili honorár, ale poznáte to nemáme z čoho." Väčšinou to hovoria naraz štyria ľudia, pričom všetci majú na danom mieste zamestnanie na plný úväzok. Peniaze pre literátov nemajú knižnice, kníhkupectvá ani univerzity, hoci všetky tieto ustanovizne ich chcú pozývať.

Mám literárne akcie veľmi rád ako divák aj ako účinkujúci. Aj ostatná akcia sa vydarila, čakalo ma výborné, múdre a inšpiratívne publikum. Odjakživa som veril, že čítačky a besedy sa dajú organizovať profesionálne. Z detstva sa mi vybavujú hrôzostrašné spomienky na herecké zombie, ktoré v upnutých oblekoch, pred zlými tapetami, s vetvou smrečiny na stole a s horiacou sviečkou v popredí pateticky deklamujú choré výplody niektorého socialistického realistu.
Azda sa dožijem doby, keď sa za literárne vystúpenia bude vyberať vstupné, ako je to bežné vo svete. Ak chceme umrtvenú literárnu scénu rozhýbať, treba do nej investovať, inak zbankrotuje pred našimi očami. Teším sa z každého pozvania, ale ak to takto pôjde ďalej, obávam sa, že už čoskoro budem musieť organizátorom odpovedať: „Naozaj rád by som k vám prišiel, ale poznáte to nemám..."