o diel neprebieha v reálnom ale v citovom živote a často prestupuje medzi komikou a dramatikou. Čechov zomrel ako 44-ročný na tuberkulózu v sanatóriu.
Manželka
„Prosil som vás, aby ste neupratovali na mojom stole," vravel Nikolaj Jevgrafyč. „Po vašom upratovaní človek nikdy nič nenájde. Kde je telegram? Kde ste ho zapotrošili? Ráčte hľadať. Je z Kazane, datovaný včera."
Chyžná, bledá, veľmi tenká, s ľahostajnou tvárou, našla v koši pod stolom niekoľko telegramov a mlčky ich podala doktorovi; ale to všetko boli telegramy z mesta, od pacientov. Potom hľadali v salóne a v izbe Oľgy Dmitrijevny.
Bolo už po polnoci. Nikolaj Jevgrafyč vedel, že sa žena nevráti tak priam, najvčaššie o piatej ráno. Neveril jej a keď sa dlho nevracala, nespal, súžil sa, a zároveň opovrhoval aj ženou, aj jej posteľou, aj zrkadlom, aj jej bonboniérkami, aj tými konvalinkami a hyacintmi, ktoré jej ktosi každý deň posielal a ktoré šírili po celom dome protivne sladkú vôňu kvetinárstva. V takéto noci sa stával malicherným, rozmarným, zádrapčivým a teraz sa mu zdalo, že veľmi potrebuje telegram, ktorý včera dostal od brata, hoci v tom telegrame nebolo nič okrem novoročnej gratulácie.
V ženinej izbe na stole, pod škatuľou s listovým papierom, našiel akýsi telegram a zbežne naň pozrel. Bol adresovaný na meno testinej, pre Oľgu Dmitrijevnu, z Monte Carla, podpis: Michel... Z textu doktor neporozumel ani slovu, lebo to bol akýsi cudzí, zrejme anglický jazyk.
Kto je ten Michel? Prečo z Monte Carla? Prečo na meno testinej?
Za sedem rokov manželského života privykal upodozrievať, domýšľať sa, analyzovať dôkazy a neraz si už pomyslel, že vďaka tejto domácej praktike bol by z neho teraz výborný detektív. Keď prišiel do pracovne a začal uvažovať, hneď sa rozpomenul, ako pred pol druha rokom bol so ženou v Petrohrade a obedoval u Kubasa s jedným svojím kolegom zo školy, inžinierom spojov, a ako ten inžinier predstavil jemu a jeho žene mladíka asi dvadsaťdva, dvadsaťtriročného, ktorý sa volal Michail Ivanyč; priezvisko mal krátke, trošku čudné: Ris. O dva mesiace doktor videl v ženinom albume fotografiu tohto mladíka s nápisom po francúzsky: „Na pamiatku prítomnosti a v nádeji na budúcnosť"; potom ho niekoľko ráz stretol u svojej testinej... A bolo to práve v tom čase, keď žena začala často odchádzať z domu a vracala sa o štvrtej, o piatej ráno, a ustavične si od neho pýtala pas, a on jej ho odmietal, a celé dni mávali v dome takú vojnu, že sa hanbil pred služobníctvom.
Pred pol druha rokom kolegovia lekári rozhodli, že začína dostávať suchoty, a poradili mu, aby nechal všetko tak a odišiel na Krym. Keď sa to Oľga Dmitrijevna dozvedela, zatvárila sa, že ju to veľmi predesilo; začala sa mužovi zaliečať a ustavične ho presviedčala, že na Kryme je chladno a nudno, že by bolo lepšie ísť do Nizzy a že ona pôjde s ním a bude ho tam opatrovať, chrániť ho, starať sa o jeho pohodlie...
A teraz chápal, prečo žena tak chce ísť práve do Nizzy: jej Michel býva v Monte Carle.
Vzal anglicko-ruský slovník a prekladajúc slová a domýšľajúc si ich význam, pomaličky zostavil takúto vetu: „Pripíjam na zdravie mojej drahej milovanej, tisíc ráz bozkávam maličkú nôžku. Netrpezlivo čakám príchod." Predstavil si, akú smiešnu, žalostnú úlohu by hral, keby privolil a šiel so ženou do Nizzy; len-len že sa nerozplakal od pocitu urážky a vo veľkom vzrušení začal chodiť po všetkých izbách. Vzbúrila sa v ňom hrdosť, jeho plebejská štítivosť. Zatínal päste, mraštil sa odporom a spytoval sa v duchu, ako on, syn dedinského popa, výchovou bursák, priamy, drsný človek, povolaním chirurg - ako sa mohol uvrhnúť do otroctva, tak hanebne sa podrobiť tomuto slabému, naničhodnému, predajnému, nízkemu stvoreniu.
„Maličká nôžka!" mumlal, krčiac telegram. „Maličká nôžka!"
Odvtedy, ako sa zaľúbil a požiadal o ruku a potom žil sedem rokov, ostala mu rozpomienka iba na dlhé voňavé vlasy, na množstvo mäkkých čipiek a na maličkú nôžku, naozaj veľmi maličkú a peknú; aj teraz mu vari od predošlých objatí ostával na rukách a na tvári pocit hodvábu a čipiek - a viac nič. Nič viac, ak nepočítame hysterické záchvaty, pišťanie, výčitky, vyhrážky a luhanie, bezočivé, zradcovské luhanie... Pamätal sa, ako u otca na dedine zavše znezrady vlietol zvonku do domu vták a začal sa zúfalo búchať o obloky a prevŕhať veci, tak aj táto žena, z prostredia jemu celkom cudzieho, vletela do jeho života a spôsobila v ňom ozajstnú pohromu. Najlepšie roky života uplynuli ako v pekle, nádeje na šťastie sú rozbité a vysmiate, zdravie stratené, v jeho izbách je triviálne, kokotovské zariadenie, a z desaťtisíc rubľov, ktoré každý rok zarobí, nedajbože poslať matke-kňazovke aspoň len desať rubľov, a už je na zmenky dlžen pätnásťtisíc. Keby v jeho byte žila zbojnícka banda, vari ani tak by nemal život tak beznádejne, nenapraviteľne zničený, ako pri tejto žene.
Začal kašlať a dusiť sa. Mal by si ľahnúť do postele a zohriať sa, ale nemohol, len chodil po izbách alebo si sadol ku stolu a bezmyšlienkovite písal, nervózne čarbúc perom po papieri:
„Skúšam pero... Maličká nôžka..."
Do piatej sa vysilil a obviňoval zo všetkého len seba; zdalo sa mu teraz, že keby sa Oľga Dmitrijevna bola vydala za druhého, ktorý by mal na ňu dobrý vplyv - ktovie? - napokon by z nej bola dobrá, statočná žena; ale on je zlý psychológ a nevyzná sa v ženskej duši, k tomu je nezaujímavý, drsný...
- Už nebudem dlho žiť, - rozmýšľal, - som mŕtvola a nesmiem zavadzať živým. Teraz by vlastne bolo čudné a hlúpe brániť akési svoje práva. Pozhováram sa s ňou; nech odíde k milovanému človeku... Povolím jej rozsobáš, vezmem vinu na seba...
Oľga Dmitrijevna konečne prišla a tak, ako bola, v bielom širokom kožuchu, čiapke a snehovkách, vošla do pracovne a hodila sa do kresla.
(Úryvok)
