tky Amandy Palmerovej s bubeníkom Brianom Viglionem počuť čoraz viac a častejšie.

Prvým zvukom je praskajúca platňa s jednoduchým klavírnym motívom. Po chvíli sa ticho ozve ženský spev: "Tak ty nechceš počuť o mojej skvelej pesničke?" pýta sa sugestívne. O niekoľko sekúnd sa však Amanda Palmerová do svojho uhrančivého nízko položeného hlasu za sprievodu bicích poriadne opiera: "Radšej byť sukou, ako si nechať len tak zlomiť srdce."

Úvodná pesnička z debutového albumu Dresden Dolls (2003) skvele vystihuje ich hudbu. Je nabitá osobnými textami, chytľavými melódiami, podaná s nezvyčajným nasadením a neošúchaným zvukom. Od roku 2001 vzniká v meste Boston, z ktorého pochádzajú skupiny ako Pixies či Aerosmith. Títo dvaja sú však úplne inde. Bližšie než k alternatívnemu či štadiónovému rocku majú k duchu piesní z medzivojnového Nemecka, punku a poetike Nicka Cavea, PJ Harveyho alebo, ak chcete, Filipa Topola a skupiny Psí vojáci v najlepšej forme.

Keď sa Amanda s Brianom zoznámili, kúzlo zafungovalo okamžite. Bolo také silné, že si rýchlo uvedomili zbytočnosť ďalších spoluhráčov. Nápadov, energie a charizmy majú tieto dve postavičky z bostonskej umeleckej scény toľko, že by ňou dokázali zásobiť päť ďalších skupín. Zároveň im podľa vlastného tvrdenia životnosť výrazne predlžuje, že spolu nežijú v jednom byte.

Doposiaľ urobili tri albumy. Prvý si vydali sami, no pravidelné hrávanie a vedenie vydavateľstva sa nedajú dlho robiť naraz. Dnes ich zastrešuje iná firma a sú v distribučnom katalógu nadnárodného labelu.

Svoj veľký pódiový potenciál jasne dokázali na predvlaňajšej živej nahrávke A is For Accident, pred niekoľkými týždňami do katalógu pribudol ďalší štúdiový album s názvom Yes, Virginia. Škoda len, že jeho koncertné prevedenie v týchto dňoch videli zasa len v okolitých krajinách. Na slovenskú premiéru si ešte musíme počkať.

Slabosť pre mesto Drážďany a nálepkou prerobená značka Kurzweil na Kurtweil na Amandinom klavíri nie sú marketingové štylizácie alebo povrchné pózy. Dresden Dolls síce ešte majú celkom ďaleko ku tridsiatke, ale svojimi znalosťami histórie vyvracajú fámy o zanedbávanom americkom školstve. Diela Bertolda Brechta a Kurta Weilla dôverne poznajú a sú im blízke.

"Obom sa nám páči myšlienka kabaretu ako miesta, kde sa stretávajú najrôznejšie umelecké žánre a kde je prítomný politický aspekt," vysvetlil Brian v rozhovore pre český týždenník Reflex. "Je tu navyše jasná paralela so súčasnosťou - aj dnešná kultúra je dosť dekadentná a v ére Bushovej diktatúry sa nemôže vyhýbať politike."

Texty sú často o veciach, s ktorými väčšina ľudí nechodí na verejnosť. Prvý ranný orgazmus, masturbácia, no je omyl myslieť si, že témou Dresden Dolls je iba sex. Amanda rovnako otvorene pomenúva zákulisie hudobného šoubiznisu a vie byť práve taká drsná, ako aj poetická.

"Všetci vieme, že neexistuje Hitler ani holokaust/ žiadna zima ani Santa Claus/ áno, Virginia, teraz ťa pravda nezachráni," prespievava starú odpoveď redakcie istých amerických novín na list malého dievčatka a uzatvára ju slovami: "Všetko, čo nám nahovárali/ otriasa našou vierou (..) ale ak neprestaneš veriť/ pravda nakoniec vyjde najavo."