Pri autorovi a režisérovi Stanislavovi Štepkovi stála od samého začiatku - bola učiteľkou, pestúnkou i školníčkou v materskej škôlke, do ktorej chodil. Hoci s radošinskými ochotníkmi hrávala, spočiatku nebola hviezdou, skutočne zažiarila až v Človečine, ktorú Štepka napísal v roku 1970.
"Mali sme obavy, či to ľudia nebudú brať ako zosmiešňovanie starých ľudí, stalo sa však naopak niečo veľmi pozitívne," spomína Štepka na jej pamätnú rolu. Jej herectvo je od samého začiatku také isté. Nebola improvizátorkou, mala však "gebír" na repliky.
V predvečer jej 85. narodením - 19. apríla - jej v divadle zorganizovali slávnostný večer. V dvojhodinovom programe mala hlavné slovo, prednášala svoje monológy, spievala, recitovala pesničky. So Štepkom si ešte dohovárali, že v lete urobia DVD o jej živote. Z radošinských produkcií naposledy videla Desatoro. "Môžem ti povedať, veľmi šikovných tých mladých ľudí máš," povedala vraj Štepkovi po predstavení v Piešťanoch.
Divadlo bolo pre ňu podľa Štepku všetkým, ba vrátilo jej aj kopu rokov života. Po havárii, ktorú prežila, lekári už ani nerátali, že sa ešte vráti na javisko. Ona však vedela, že ju jej diváci čakajú. Rehabilitačné sestry vraj takú chuť cvičiť ešte nezažili.
Za kondolenčnou listinou, ktorú včera vyložili v Radošinskom naivnom divadle, visel záves s rôznymi citátmi z ich hier. Nad jej fotkou stálo: "Ach, čo tam smrť, to nie je na živote to najhoršie. Sú aj horšie veci, čo musíme prežiť."
