Najprv pichal do súpera ľavou rukou, pomaly ho oberal o sily a potom zapálil dynamit v pravej. Takto v sedemdesiatych rokoch ničil kubánsky boxer Teofilo Stevenson (na archívnej snímke) súpera za súperom. Po Maďarovi Lászlóovi Pappovi ako druhý pästiar histórie dokázal vyhrať tri olympiády za sebou, keď vo vtedajšej najťažšej kategórii (nad 81 kg) triumfoval v Mníchove 1972, Montreale 1976 i Moskve 1980. Už len jeho krajan Felix Savon dokázal podobný kúsok zopakovať. Inšpirovaný práve Stevensonovým umením.
Kubu nikdy nezradil
Teofilo nebol mužom dlhých taktických bojov. Jeho tri olympijské vystúpenia netrvali spolu ani hodinu. Len málo borcov s ním vydržalo až do tretieho kola. Väčšinou sa porúčali k zemi oveľa skôr. V Mníchove nestrávil medzi povrazmi ani štvrťhodinu (14:51 min), v Montreale boxoval 15:57 min a v Moskve na to potreboval necelú polhodinu (29:11 min). Spolu 59 minút, 59 sekúnd. Tak málo času mu stačilo na vstup do histórie a neskôr i medzi stovku najlepších kubánskych športovcov 20. storočia.
Klenutý hrudník, vykreslené svalstvo a ani gram zbytočného tuku na Kubáncovom tele s pribúdajúcimi víťazstvami vyvolávali u súperov strach a obdivovateľov úctu. Z dvesto stretnutí brčkavý vždy nakrátko vystrihaný športovec v rokoch 1965 až 1980 prehral len jedenásť.
Promotéri mu pred očami šušťali čoraz väčšou kôpkou dolárov. Za prestup k profesionálom. Po zápase s vtedajším profesionálnym kráľom ringu Muhammadom Alim bažili všetci, ale Teofila nezlomili. Zostal verný kubánskemu ľudu, aj keď sa ponuky na prestup k profesionálom vyšplhali až na 5 miliónov dolárov. „Čo je to 5 miliónov dolárov oproti láske piatich miliónov Kubáncov?“ znela vtedajšia Stevensonova odpoveď, vďaka ktorej ho kubánsky prezident Fidel Castro mohol svojmu ľudu ponúkať ako žiarivý príklad vernosti krajine.
K stretnutiu s Alim napokon došlo, ale oveľa neskôr a za stolom, keď Muhammad už sužovaný Parkinsonovou chorobou navštívil Teofila v Havane. „Diskutovali sme aj o tom, čo by bolo, keby sme si to rozdali, a zhodli sme sa na tom, že remíza bola najreálnejšia,“ spomína na stretnutie Teofilo.
Rád zdôrazňoval, že je v boji kubánskeho ľudu jednou z jeho pästí a na dôvažok tak konal, preto mu tamojší režim udelil mnohé privilégiá. Okrem domu a auta (pravidelná odmena kubánskych olympijských víťazov) mohol cestovať kamkoľvek do zahraničia. Fidel totiž vedel, že sa vráti, pretože ideám socializmu skalopevne dôveroval.
Motiváciou prvé rany
Teofilo Stevenson Lawrens sa narodil 29. marca 1953 v Las Tunas, vo štvrti provinčného mestečka na severnom pobreží Kuby zvanom Puerto Padre. Ako jeden z piatich detí imigranta z ostrova St. Vincent a rodenej Kubánky. V detstve mu najprv učaroval basketbal, až neskôr sa nechal zlákať do ringu.
„Boli to bolestivé začiatky. Z prvých dvadsiatich zápasov som štrnásť prehral a na smrť som nenávidel, keď ma súper zasiahol. Čo sa dialo potom, je výsledkom toho, že som sa zaťal a povedal som si, že už viac nič také nechcem zažívať,“ spomínal boxer v reportáži, ktorú o ňom do Havany prišiel napísať reportér denníka Washington Post.
V trinástich bol už taký dobrý, že sa ho tréneri snažili nahovoriť, aby odišiel do Havany, najväčšieho tréningového centra krajiny. Súhlasil, ale matka sa nemohla odsťahovať s ním, a tak poprosila priateľku v hlavnom meste, aby na jej dieťa dohliadla. Stevenson strávil zvyšok mladosti pod jej dohľadom. Zďaleka nie však prísnym. „Viac-menej ma chodil len navštevovať. A keďže to bol pekný chlap a dievčatá po ňom šaleli, tak ma stále zoznamoval s nejakou novou priateľkou. Pamätám si, že jeden rok ma zoznámil so štyridsiatimi deviatimi,“ spomína so smiechom Miss Aracelis, rodinná priateľka Stevensonovcov.
Stevenson zostal idolom detí
K oltáru si napokon Stevenson priviedol štyri ženy. S poslednou (Fraymaris) žije dnes v luxusnejšej štvrti Havany a spolu majú osemročného syna Davida. S bývalým doktorom kubánskej boxerskej federácie Oscarom Torresom na svojej záhradke Stevenson rád usrkáva obľúbené saoco (mix rumu s kokosovým mliekom). Naďalej sa živí boxom, robí podpredsedu kubánskeho zväzu a pravidelne navštevuje tamojšie Rafael Trejo Gymnasium – športovú inštitúciu, kde z mladých nádejí vyrastajú budúce hviezdy.
„Ak je Teofilo prítomný na turnaji, po správne mierenej rane nenasledujú pohľady talentov k rodičom, lež k nemu. Pre Kubu je naďalej hrdinom, ktorý pre svoju krajinu urobil obrovské penzum práce. A najmä nezavrhol ju,“ píše sa v reportáži Washington Post. „Dodnes je režimu verný, čo potvrdzuje aj veľká fotografia v obývačke jeho domu so štyrmi spálňami, na ktorej ho za plece drží Fidel Castro.“
Koniec po výbuchu sporáku
V ringu však mohol pri lepšej politickej klíme dosiahnuť oveľa viac. V Los Angeles 1984 bol horúcim kandidátom na zlato, ale bojkot olympiády socialistickými krajinami ho obral o príležitosť. V roku 1986 síce ešte potvrdil svoju suverenitu, keď vyhral majstrovstvá sveta, ale ďalšie súboje sa po tragickej nehode už nekonali.
Jedného večera mu v byte nešťastne vybuchol sporák fungujúci na etanol, aké boli v tom čase na Kube bežné. Popáleniny boli natoľko ťažké, že sa medzi povrazy už nikdy nevrátil. V krajine však zostáva obdivovanou osobou.
O popularitu ho neobrala ani bitka s colníkom na letisku v Miami počas jednej z návštev USA, ani divoké preháňanie na autách. Teofilo ich už pár rozbil (naposledy vlastnil červené Mitsubishi). Pri jednej zrážke dokonca usmrtil motocyklistu a pár dní bol vo väzbe. Súd však uznal, že je nevinný, keďže motocyklista bol pod vplyvom alkoholu a jazdil po ceste bez osvetlenia.
RASTISLAV HRÍBIK
