ci stredoeurópskeho priestoru – uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou, poľský kráľ Kazimír a český kráľ Ján Luxemburský. Od roku 1991 zažil Visegrád vrcholy aj pády. Obdobie najintenzívnejšej spolupráce nastalo po zmene vlády na Slovensku po voľbách 1998. Visegrád získal imidž vzorového modelu regionálnej spolupráce, modelu, ktorý je aj pre zvyšok Európy a sveta zárukou stability a dobrých susedských vzťahov. Uplynulé týždne priniesli „prudké ochladenie“. Slovenskí politici upokojujúco hovoria, že iba dočasné. Ďalšie smerovanie sa ukáže až po parlamentných voľbách v troch zo štyroch krajín Visegrádu.

Visegrád je najmä o politickej spolupráci. Čo si však o nej myslia obyvatelia jednotlivých krajín? Vedia vôbec, čo to je? V čom vidia spoločné záujmy? Aký postup uprednostňujú v prístupovom procese? Ako sa vidia navzájom? Na tieto otázky odpovedá prieskumný projekt „Visegrádska spolupráca videná očami občanov štyroch krajín“, ktorý sa uskutočnil koncom minulého roku vďaka finančnej podpore Medzinárodného visegrádskeho fondu. Projekt koordinoval Inštitút pre verejné otázky v Bratislave s partnermi z Čiech (Gabal, Analysis&Consulting), Poľska (Inštitút verejných otázok) a Maďarska (Ústav svetovej ekonomiky Maďarskej akadémie vied).

V názoroch ľudí na zahraničnopolitické témy sa viac ako v čomkoľvek inom zrkadlia názory a vyjadrenia politikov, prítomnosť tejto témy v médiách a vo verejnom diskurze. Nie je preto prekvapením, že s najväčšou znalosťou toho, čo vlastne Visegrádska štvorka, visegrádska spolupráca je, sa stretávame na Slovensku. Až 52 % respondentov odpovedalo, že sa už s týmto pojmom stretli a vedia, o čo ide. Rovnako odpovedalo 35 % Maďarov, 32 % Čechov a 27 % Poliakov (tabuľka). Táto skutočnosť odráža vysoký záujem slovenskej politickej reprezentácie o revitalizáciu V4 po voľbách 1998. Intenzívne vzťahy v rámci Visegrádu sa stali súčasťou stratégie „catching up“ (dobiehania) integračných deficitov, ktoré Slovensku spôsobila predchádzajúca vládna garnitúra. Česká republika, Poľsko a Maďarsko vstúpili do NATO už v roku 1999, prístupové rokovania s Európskou komisiou začali podstatne skôr a členstvom v OECD sme sa svojim visegrádskym partnerom vyrovnali až v roku 2000. Znalosť a uvedomovanie si Visegrádu má však na Slovensku okrem politického i rozmer geografický či geopolitický – Slovensko ako jediná krajina susedí so všetkými ďalšími, je zároveň najmenším štátom. Je teda prirodzené, že Visegrád je vnímaný ako dôležitý referenčný rámec.

Znalosť Visegrádskej štvorky je na Slovensku vyššia v Bratislavskom (61 %), nižšia v Trnavskom kraji (36 %), inak je rovnomerne rozložená vo všetkých regiónoch Slovenska.

Tabuľka:

Počuli ste už niekedy o skupine krajín Visegrádska štvorka? (v %)

Česko Maďarsko Poľsko Slovensko

áno, počul/a som o nej a viem, čo to je 32 35 27 52

áno, počul/a som o nej, ale neviem presne, o čo ide 36 26 25 35

nie, nikdy som o tom nepočul/a 24 36 46 8

Nevie, žiadna odpoveď 8 3 2 5

Miera dôležitosti regionálnej spolupráce sa prejavila aj v odpovediach na ďalšie otázky. Visegrádsku spoluprácu považujú za zmysluplnú a dôležitú tri štvrtiny slovenských a zhruba polovica českých a maďarských respondentov.

Na Slovensku nemá preferencia pre visegrádsku spoluprácu ostré politické kontúry typické napríklad pre podporu vstupu do Severoatlantickej aliancie. Názor, že kooperácia má zmysel, má väčšinovú podporu medzi prívržencami všetkých parlamentných strán. Politické preferencie nerozdeľujú výraznejšie ani českých voličov – k visegrádskej spolupráci sa hlásia dve tretiny prívržencov strany visegrádskeho skeptika Václava Klausa a 57 percent prívržencov ČSSD premiéra Miloša Zemana.

V komparatívnom prieskume verejnej mienky sa teda Slovensko ukazuje ako najsilnejší advokát visegrádskej kooperácie. Pripomeňme, že dlhodobo sa spolupráca Slovenska s krajinami Európskej únie a V4 ukazuje v prieskumoch ako verejnosťou najpreferovanejšia. Napríklad v októbri 2001 (NOC, október 2001) sa v prospech posilnenia politickej spolupráce s krajinami V4 vyjadrilo 71 % opýtaných, čo je presne rovnako ako v prospech spolupráce s krajinami EÚ. Na porovnanie uveďme, že posilnenie politickej spolupráce s USA podporuje 54 % slovenskej populácie.

Aké dôvody na kooperáciu vidia obyvatelia jednotlivých krajín? Na prvých priečkach jasne dominuje spoločné úsilie o vstup do Európskej únie. Slováci a Maďari zdôrazňujú aj geografickú polohu. Menej často boli spomenuté kultúrna blízkosť či spoločná minulosť, ktoré sa medzičasom paradoxne ukázali skôr rozdeľujúcim ako stmeľujúcim faktorom. Oblasťou, v ktorej by sa súčasná spolupráca mala posilniť, je ekonomika.

Rozšírenie NATO – agenda Visegrádu?

Zo štyroch krajín Visegrádu sú už tri v NATO. Slovensko si svoju šancu zmarilo a čaká na novú. Jeho visegrádski partneri pri každej vhodnej príležitosti vyjadrujú podporné stanoviská k rozšíreniu aliancie aj o Slovensko. (Prehliadnime v tejto chvíli a pre túto príležitosť kontroverzné výroky maďarského premiéra Viktora Orbána o ratifikácii slovenského členstva v aliancii.) V priebehu minulého roku sa na Slovensku podaril výrazný prelom v názoroch verejnosti na tento kľúčový zahraničnopolitický krok. Na úrovni verejnosti podpora vzrástla na 57 % (ÚVVM, marec 2002). Prieskum V4 ukázal, že na Slovensku prevláda názor, že podpora rozšíreniu NATO a vstupu Slovenska do NATO patrí medzi spoločné záujmy zoskupenia V4. Myslí si to 74 %, resp. 68 % slovenských respondentov. Na týchto číslach hádam zarazí len to, že sú vyššie ako samotná podpora vstupu. Ide o pocit, že susedia by nám mali pomôcť aj k tomu, o prospešnosti čoho si my sami nie sme celkom istí? Dobrou správou je najmä to, že rozšírenie aliancie a vstup SR do NATO považujú za spoločný záujem Visegrádu aj obyvatelia tých krajín, ktoré už v NATO sú. Podľa údajov spoločnosti Gabal, Analysis&Consulting je v Čechách podpora vstupu Slovenska do NATO okolo 80 %, čo je viac ako podpora vlastného členstva. Aj v rámci Visegrádu to vyzerá pre Slovensko veľmi priaznivo. Konkrétne: rozšírenie NATO a vstup Slovenska do NATO považuje za spoločný záujem V4 67 %, resp. 50 % Čechov a 61 %, resp. 50 % Maďarov. Rozšírenie NATO patrí medzi tri prioritné spoločné záujmy V4 aj v očiach Poliakov.

Európska únia vz. kandidáti z V4

Vstup do Európskej únie je kľúčovým cieľom a perspektívou všetkých krajín V4. Integrácia má v celom regióne väčšinovú podporu verejnosti, hoci jej úroveň sa v jednotlivých štátoch líši. Dlhodobo najvyššia je na Slovensku. Spoločný vstup a koordinácia prístupových stanovísk má na úrovni verejnosti najviac zástancov na Slovensku (59 %) a v Poľsku (54 %). Česi sa viac prikláňajú k postupu „každý na vlastnú päsť“ – 44 %. Za spoločný postup sa vyjadrilo 37 % českých respondentov. V Maďarsku je preferencia samostatného vstupu podstatne výraznejšia – podporilo ju 60 % respondentov, kým pozíciu „všetci spolu“ zastáva len 17 % opýtaných.

Obdobné rozloženie názorov verejnosti zisťujeme aj v odpovedi na otázku, či majú visegrádske štáty po vstupe do Európskej únie vytvoriť užšie spolupracujúcu skupinu v rámci rozšírenej EÚ, alebo mať medzi sebou rovnaké vzťahy ako s inými členmi únie. U Poliakov mierne prevažuje príklon k spoločnej platforme (46 % sa prihovára za „užšie spolupracujúcu skupinu“, 38 % vyjadruje opačný názor). Vo všetkých ďalších troch krajinách prevláda príklon k rovnakým vzťahom ako s inými členskými štátmi, najvýraznejšia je táto tendencia v Maďarsku (užšie spolupracujúca regionálna skupina má podporu u 14 % maďarských respondentov), ktoré sa pravdepodobne cíti silným sólo hráčom.

Na druhej strane obyvateľov všetkých štyroch krajín spája väčšinový názor na to, že po vstupe do únie sa stanú „občanmi druhej kategórie“. Pocit, že v rozšírenom klube budú rovní a rovnejší, nepochybne umocnili niektoré konkrétne výsledky prístupových rokovaní, rôzne prechodné obdobia – napr. v otázke voľného pohybu osôb a najnovšie rozhodnutie komisie o obmedzenej podpore z fondov pre kandidátske štáty z konca januára 2002. Treba však poznamenať, že tento pocit nemá výraznejší negatívny vplyv na podporu vstupu do únie. Je asi viac uvedomovanou realitou ako vzdorom urazeného dieťaťa. V tomto smere treba pochváliť i politikov V4, že z tejto emócie nevytĺkajú politický kapitál (všade iste existujú výnimky), hoci v prípade mnohých iných emócií tomu nie sú schopní odolať. Na nedávnej hodnotiacej konferencii zahraničnej politiky SR vicepremiérka Mária Kadlečíková povedala: „Európska komisia nie je žiadnym romantickým partnerom.“ V súvislosti s finančnými východiskami rozširovania únie „sa schyľovalo“ k závažnejšiemu koordinovanému stanovisku a vystúpeniu vlád krajín V4 voči Bruselu. V poslednej chvíli sa však ukázalo, že sú dôležitejšie (predvolebné) témy.

Kto je ochotný spolupracovať?

V prieskume respondenti hodnotili aj ochotu vlastnej krajiny a iných štátov spolupracovať s partnermi v rámci V4. Výsledky ukázali, že obyvatelia všetkých krajín vidia práve seba, svoju krajinu ako tú najochotnejšiu spolupracovať s inými. (Graf 1)

Pozrime sa bližšie na relatívne rozdiely – vo vnímaní ochoty spolupracovať sa prejavuje aj vôľa na ňu – v Poľsku a na Slovensku je tých, ktorí hodnotia vlastnú ochotu spolupracovať vysoko, viac ako 40 %, v Čechách je to zhruba tretina a v Maďarsku pätina. Pri hodnotení iných krajín Česi a Poliaci nediferencujú a vnímajú zvyšok Visegrádu zhruba na rovnakej úrovni. V slovenskej a maďarskej optike sa prejavuje jeden problém – vzťahy medzi oboma krajinami sú zaťažené komplikovanou spoločnou históriou. Navyše na rozdiel od všetkých možných iných bilaterálnych vzťahov v rámci pôdorysu V4 majú výrazný vnútropolitický rozmer.

Kým o ochote spolupracovať vo všeobecnosti platí vyzdvihovanie vlastnej krajiny, v prípade životnej úrovne bežných ľudí či dosiahnutej úrovne demokracie na Slovensku platí: lepšie a slobodnejšie žijú tí druhí, v tomto prípade najmä naši západní susedia. (Graf 2)

Ako ďalej?

Prieskum názorov verejnosti ukázal, že väčšina ľudí v celej V4 vidí zmysel vzájomnej spolupráce. Miera orientácie na spoluprácu je však výrazne odstupňovaná – najsilnejšie sa prejavuje na Slovensku a v Poľsku, najmenej v Maďarsku. Interpretáciu týchto názorov treba hľadať v postojoch politických reprezentácií jednotlivých krajín a v komparatívne iných ekonomických a politických podmienkach. Obrazy o susedoch sa vytvárajú na pozadí novších i dávnejších dejín, v ktorých interpretácii je každý každému niečo dlžný, každý každému ukrivdil. Platí to všade na svete, ale v stredoeurópskom priestore zvlášť. Slovensko sa po roku 1998 stalo motorom renesancie visegrádskej spolupráce. Dôvody sú všeobecne známe. Slovensko je najmenšou z visegrádskych krajín, navyše s pošramoteným imidžom, a prirodzene hľadá skôr vzájomnú podporu a solidaritu než súperenie. Poľsko najviac akcentuje regionálnu spoluprácu pred vstupom i po vstupe do EÚ. Môže to súvisieť s problémovým agrárnym sektorom, alebo – ako uviedli v interpretácii výsledkov prieskumu poľskí kolegovi – s pocitom zodpovednosti za celý región vyplývajúcim z pozície „regionálnej veľmoci“.

Maďarsko sa už dávnejšie profilovalo ako „dravý sólo hráč“, ktorý stavia na vlastnej ekonomickej výkonnosti a nebude so vstupom do Európskej únie čakať na ekonomicky slabších či politicky problémových kandidátov. V názoroch maďarskej verejnosti sa to premietlo do relatívne najnižšej podpory koordinovaného postupu V4 v prístupovom procese i po vstupe do únie.

Česká spoločnosť sa v polovici 90. rokov vyhrievala na výslní imidžu „vzorného žiaka integrácie“. Václav Klaus ešte vo funkcii premiéra neraz označil visegrádsku spoluprácu za prekonaný koncept. Dnes je situácia iná. Záujem o spoluprácu vo formáte V4 je jasný na úrovni politických elít a prejavil sa aj na úrovni verejnosti. V porovnaní so slovenskou a poľskou je síce zdržanlivejší, ale podstatne menej skeptický ako maďarský.

Aj ľudia sú dôležití

Budúcu podobu Visegrádu určia predovšetkým politici. Podľa ministra Eduarda Kukana v súčasnosti ide o dočasnú krízu a visegrádska spolupráca sa obnoví, lebo je v záujme všetkých štyroch krajín, aby pokračovala. Analytici sa vyjadrujú menej diplomaticky a menej optimisticky a očakávajú dlhodobejšie ochladenie vzájomných vzťahov. Politológ Pavol Lukáč na konferencii o zahraničnej politike Slovenska prezentoval aj skeptickejšie scenáre za predpokladu, že konfigurácia politických reprezentácií v strednej Európe sa po voľbách zmení. Bez ohľadu na to, či nás z hľadiska intenzity spolupráce čaká priaznivejšie či menej priaznivé obdobie, krajiny V4 neprestanú byť susedmi a najbližšími regionálnymi partnermi. A vzťahy medzi nimi budú utvárať a žiť nielen politici, ale aj bežní občania.

Autor: OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ, Inštitút pre verejné otázky