Zliezol Alpy, jedny aj druhé Tatry, videl svet z Pamíru a vždy sa vrátil celý. Bol horolezcom, dobrovoľným členom Horskej služby Chopok-juh, mal odvahu a papiere na vykonávanie výškových prác. Stačila jediná chyba a všetko bolo inak. Pri rekonštrukcii kostola v Predajnej spadol z veže. Laco Bočkor z Lopeja má ochrnuté obe nohy, ale športuje a hovorí, že je šťastný.

Stihli ste si v tom zlomku sekundy uvedomiť, kam sa rútite?

Registroval som, ale netrvalo to dlho. V nemocnici som sa prebral na to, že ma bolí celé telo. Mal som polámanú chrbticu - siedmy a ôsmy stavec, panvu, lakeť, rebrá, hrudný kôš.

Ako dlho vás dávali v nemocnici dokopy?

Vyše dvoch mesiacov, potom som bol tri týždne v Kováčovej. Tam ma vlastne polohovali, aby si telo zvyklo na všetky tlaky vo vozíku. Ale potom som dostal vysoké horúčky, mal som ich asi tri týždne. Na CT sa zistilo, že mám okolo krčka bedrového kĺbu veľký hnisavý vak, takže mi ho museli vybrať. Aj s kĺbom.

Ako ste sa zmierili s faktom, že budete odkázaný na vozík?

Nepripúšťal som si to. Stále som čakal, kedy sa to začne výrazne zlepšovať a pôjdem sa prejsť niekde do Nízkych Tatier. Mal som napokon iba 35 rokov, rodinu, dcérku. Musel som sa snažiť.

Vedeli ste, čo je možné a čo nie?

Pochodil som úspešných neurológov v Bratislave, Nových Zámkoch, Banskej Bystrici. Všetci nezávisle od seba dospeli k záveru, že niektoré nervy v mieche sú skutočne prerušené. Hoci ich vedia spojiť, neoživia sa, nezačnú fungovať. Napriek tomu som sa pustil pomaličky trénovať, lebo telo bolo po dlhých mesiacoch ochabnuté. V Lopeji boli takí frajeri, že mi urobili bezbariérový vchod do posilňovne. Zmenil som jedálny lístok. Prešiel som na potraviny, ktoré nezaťažujú trávenie, s prevahou a zeleniny a ovocia. Potom som sa dočítal o lyžovaní na monolyži a bicykloch pre vozičkárov. Začal som sa o to zaujímať a zháňať sponzorov. Aj sa podarilo. Kúpil som si obe veci v Rakúsku. Dnes som slovenský reprezentant v jazde na handbejkoch.

Kde všade ste doteraz pretekali?

Na majstrovstvách Slovenska, v Česku, Rakúsku, Nemecku, vo Švajčiarsku. Teraz budeme jazdiť európsky seriál, v septembri sú majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku. Ide viac-menej o prípravu a zbieranie bodov na paralympiádu v Pekingu.

Ako trénujete?

Robím túry od 20 do 100 kilometrov. Do Banskej Bystrice, na Tále, do Telgártu, už som prebehol aj do Mikuláša. Mám auto upravené na ručné ovládanie, takže nie je problém zájsť napríklad na Oravskú priehradu alebo do Dudiniec a tam si urobiť poriadne okruhy. Závisí od toho, či trénujem kopce alebo roviny. Samozrejme, striedam to s hodinami v posilňovni. Pred pretekmi trénujem 5- až 6-krát do týždňa.

Máte prehľad, koľkí vozičkári na Slovensku sa venujú športom ako vy?

Handbejkári sme zatiaľ iba štyria. Hlavný dôvod, prečo je to tak, sú peniaze. Taký bicykel vyjde na 200-tisíc, monolyža stojí okolo 170-tisíc. S kamarátom sme sa preto rozhodli vyrábať monolyže, neskôr by sme sa dali aj na handbejky. Mám s tým však malý problém. Na živnostenskom mi povedali, že podľa lekárskej správy nemôžem pracovať. Uvidím, ako sa k tomu vyjadrí posudkový lekár. Môj argument, že mám v poriadku hlavu aj dostatočne vymakané ruky, nestačí.

A iné formy bariér ?

To je katastrofa! V Brezne sa okrem daňového úradu bez sprievodu prakticky nikam nedostanem. Ak si potrebujem niečo vybaviť, musia ísť so mnou aspoň dvaja kamaráti. Tí ma ťahajú po schodoch. O nič lepšie to nie je ani v Banskej Bystrici. Nedávno mali so mnou robotu napríklad pracovníci VÚC.