ej generálke" sa zdá, že by mohol dopadnúť dobre.

Je hodné obdivu, že Slovenská filharmónia zariskovala, objednala si dielo od mladej autorky a vzápätí sa ho rozhodla exportovať na popredný európsky festival. Ľubica Čekovská (1975) je agilnou postavou súčasnej skladateľskej scény. Štúdiá v Londýne, viaceré ceny a granty, profilové CD a k tomu objednávka od "prvého orchestra v krajine" - to je vzácne skóre pre začiatok skladateľskej kariéry.

Skladbu pre filharmóniu nazvala Adorations. V bulletine však konkrétne nenapísala, o ktoré objekty uctievania ide (okrem prítomnej emócie pokory), a tak skladba zostala tajomnou. Čekovská sa vyhýba spojeniu s neoštýlmi, respektíve tradicionalizmom, ale nostalgická melodika, záľuba v rétorickom klesajúcom motíve či rubato evokovali prinajmenšom "slovanskosť" (alebo slovenskosť?) v modernom kompozičnom rukopise. Ťažko písať o kompozícii po jednom počutí a bez partitúry, zdá sa však, že farebne efektnou skladbou Čekovská dobre využila svoju veľkú symfonickú príležitosť.

Boris Berezovský je svetovou extratriedou a jeho výkon v Rachmaninovom 3. klavírnom koncerte zostane udalosťou sezóny. Ponúkol vari všetko, čo sa dalo očakávať: virtuózne pasáže, ktoré zneli akoby mimochodom, i lyriku s nádychom klasicistickej čistoty. Najmä: dokázal sprostredkovať spevnosť širokodychej kantilény na nástroji, ktorý je stvorený skôr pre akordy a rýchle pasáže.

Udržal napätie, tvoril gradácie ústiace do fortissima, ale aj dynamicky subtílne plochy - bohužiaľ, v nich ho prehlušoval orchester.

Inak bol výkon orchestra pod vedením Vladimíra Válka remeselne zvládnutý a z tejto úrovne - v dobrom či zlom - nevybočil ani v Šostakovičovej 9. symfónii.

Autor: ANDREA SEREČINOVÁ(Autorka je hudobná publicistka)