Yuri Dojc v Košiciach. FOTO - SITA
V Košiciach má reprízu výstava My, čo sme prežili. Je o živote Židov, ktorí opustili svoj domovV sobotu bola Východoslovenská galéria v Košiciach preplnená. Jeden z najuznávanejších súčasných fotografov na svete, rodák z Humenného YURI DOJC (pôvodným menom Juraj Dojč), otváral svoju výstavu My, čo sme prežili.
V meste sa cez víkend stretli Košičania, členovia židovskej komunity, ktorí sa po invázii vojsk v roku 1968 rozhodli opustiť svoj domov. Niet divu, že výstavu portrétov svojich predkov, ktorí akoby zázrakom prežili peklo holokaustu, vnímali ako jeden z vrcholov krátkeho, ale emotívne silného pobytu vo svojom rodisku.
"Niektorí košickí rodáci nájdu na týchto fotografiách aj svojich rodičov či príbuzných. Táto výstava má teda pre nich iný rozmer, dáva im oveľa viac ako bežnému návštevníkovi galérie," hovorí Dojc v rozhovore pre SME. Výstavu s rovnakým názvom mal v Košiciach už pred piatimi rokmi, táto potrvá do 2. júla.
Patríte do svetovej špičky v reklamnej fotografii. Napriek tomu ste sa pustili do projektu, ktorý s reklamou a komerciou nemá nič spoločné.
"Môj otec posledných dvadsať rokov svojho života mapoval židovskú komunitu na Slovensku a veľmi si želal, aby som v tom pokračoval. Ja, hlupák, som nemal záujem. Na jeho pohrebe - pred deviatimi rokmi - som sa náhodou zoznámil s pozoruhodnou starou paňou, jednou z tisícok slovenských dievčat, ktoré v roku 1942 odviezol transport do Auschwitzu. Teta Vajnorská mi rozprávala o tých, čo prežili holokaust a dodnes v ústraní žijú so svojou strašnou životnou skúsenosťou. Keď som počul ich príbehy, rozhodol som sa. Začal som ich fotografovať."
Fotografujete vymierajúcu generáciu. Na jednej z vystavených fotografií sú rodičia môjho priateľa Ervína Brauna. Nevideli ju, obaja medzitým zomreli.
"Práve o to ide. Spolu s nimi odchádza aj ich strastiplný životný príbeh, tragický osud, ktorý by ich potomkovia nemali už nikdy zažiť. Tie fotografie by mali byť odkazom pre nasledujúce generácie. Bol by som nesmierne rád, keby sa ľudia poučili z toho, čo sa stalo. A keby k tomu aspoň málinko prispel aj tento projekt."
Výstava bola prvýkrát sprístupnená verejnosti vo Washingtone 11. septembra 2001. V ten deň zažili Spojené štáty šialený útok teroristov. Neuvažovali ste, že vernisáž preložíte na iný termín?
"Výstava mala byť súčasťou Dní židovského dedičstva na slovenskom veľvyslanectve. Termín bol dopredu naplánovaný. Keď som sa pýtal, či ju nepreložíme, vtedajší veľvyslanec Slovenska v USA Martin Bútora povedal: Nenecháme tých chrapúňov, aby zmenili náš život. O to ide aj v tomto projekte. Dodávam: Nenecháme tých, ktorí zničili životy našich rodičov, aby zmenili aj náš život. Mám totiž, žiaľ, pocit, že ľudstvo je nepoučiteľné."
Všetky portréty sú čiernobiele, okrem jedného. Je na ňom jednoduchá stará žena, v rukách drží zožltnutú fotografiu mladomanželov v starom, ťažkom blondelovom ráme.
"Je to pani Anička. Je posledným členom rodiny, ktorá počas druhej svetovej vojny ukrývala mojich rodičov. Preto som ju farebne odlíšil, a preto jej na každej výstave dávam čestné miesto. Aby si každý uvedomil, že boli aj takí ľudia, ktorí vedeli rozoznať dobro a zlo, správne od nesprávneho, ktorí v mene dobra riskovali vlastný život, aby pomohli druhému. Boli to jednoduchí ľudia, roľníci, ktorí žili v horách pri Bánovciach. Ich životná múdrosť však bola tisíckrát humánnejšia, ako myslenie elitných filozofov."
Každý portrét skrýva jedinečný príbeh. Nestálo by za to zachytiť ich aj na iné médium?
"Z tejto práce čerpám obrovskú energiu. Je to zvláštne, ale keď týchto ľudí fotím, mám pocit, že im nič nedávam, len od nich prijímam. Samému mi pri ich rozprávaní napadlo, že by bol hriech, keby som ich osudy nechal len tak. Pripravujeme dokumentárny film. Už máme za sebou tridsať dní nakrúcania. Neviem, kedy s tým budem hotový, na tejto téme môžem pracovať do konca života."
