Obsah filmu vyprovokoval kresťanské skupiny k protestom.
V Japonsku zaznamenáva Da Vinciho kód najväčší boom práve v týchto dňoch. Okrem popularity knižky a vysokej návštevnosti v kinách prinášajú televízne stanice zvláštne vydania programov súvisiacich s obsahom filmu, o Ježišovi Kristovi aj o Leonardovi Da Vincim. Vo veľkých japonských mestách sú pri tejto príležitosti otvorené výstavy. Keď som to počul, len som si pomyslel, že toto je typické Japonsko. Hoci sa tam iba jedno percento ľudí hlási ku kresťanstvu, Japonci sú zapálení pre získavanie informácií o európskej histórii. Poznať ju prináša možnosť predviesť úroveň svojich vedomostí.
Asi pred desiatimi rokmi som bol pracovne v Izraeli a na území Palestíny, písal som článok pre jeden japonský cestovateľský časopis. Venoval sa mi japonský turistický sprievodca, ktorý mi všetko poukazoval. Ako viete, mnoho miest je tam spojených s Ježišom Kristom. Medzi nimi Kumrán na brehu Mŕtveho mora. V období medzi rokmi 1947 a 1956 boli v jaskyniach v skalných stenách vedľa Kumránu nájdené tisícky fragmentov dokumentov - zvitkov, ktoré sú najstaršími biblickými rukopismi. Na základe tohto nálezu boli o Ježišovi Kristovi publikované rozličné knihy. Niektoré z nich zámerne klamú, alebo špekulujú. Napríklad, že Ježiš žil až do svojich sedemdesiatich rokov. Prirodzene, tiež sa stali terčom kritiky kresťanských skupín na celom svete, ale pamätám sa, že u Japoncov ich obsah spôsobil ešte väčší záujem. Môj sprievodca mi, ukazujúc jaskyne v skalách, povedal, že pri odbornom výklade sú japonskí turisti vždy veľmi pozorní. Počúvajú príbehy a je vidieť, že sa na cestu vopred pripravovali štúdiom dostupných materiálov.
O Japoncoch je známe, že obdivujú európske stredoveké výtvarné umenie. Keď som navštívil parížsky Louvre, bol som aj tak prekvapený, koľko tam bolo japonských turistov. Samozrejme, najviac ich zaujímala Mona Lisa od Leonarda da Vinciho. Všetci si ju fotografovali, takže som ten obraz takmer nevidel. Bol som vtedy práve prechladnutý a poprezerať si celé velikánske múzeum bolo pre mňa unavujúce. Spýtal som sa zamestnanca galérie, či majú kaviareň. Odpovedal stroho a nevľúdne: "Toto je múzeum, nie kaviareň." Nakoniec sme ju našli sami, ale vďaka nemu už do Louvru viac nepôjdem.
Japonsko je hneď po Číne druhou najväčšou budhistickou populáciou. Keby tam vyšla kniha opisujúca záhady okolo Budhu, bola by tiež najpredávanejšou knihou? Brali by ju čitatelia ako kontroverznú? Vzniesla by sa vlna protestov? Asi nie. Budhizmus nie je náboženstvo, ktoré je založené na vzťahu "ja a stvoriteľ". Budhizmus pomáha každému hľadať pravdu v sebe. Učí nás, že je tu okolo nás veľa bolestí, a štyri z nich sú tie hlavné - žiť a zostarnúť, choroba a smrť. Pre zmiernenie bolestí treba meditovať. Treba sa zbaviť svetských túžob, a keď takto dokážeme žiť, môžeme sa stať Budhom. Budhizmus má tiež svojho zakladateľa, je ním Shakyamuni a žil pred 2500 rokmi. My si berieme jeho učenie, ale obyčajne nehovoríme o tom, ako žil. Čo je však paradoxné, súčasní moderní Japonci sa už svojimi svetskými túžbami od budhizmu poriadne odkláňajú.
Autor: MASAHIKO
