Pomohlo im, že hneď po škole pracovali ako stážisti v nemocnici v Nemecku. Aj keď to vtedy bolo len za ubytovanie a stravu, stáž sa oplatila - nemocnica im vydala osvedčenia a odporúčanie. Tento doklad im otvoril cestu.

Navyše, ich špecializácie - psychiatria a urgentná medicína - sú v Európe žiadané.

Manželia tvrdia, že raz sa na Slovensko vrátia, ich rodičia však tomu celkom neveria. "Čo by tu robili? Keby som bol mladší, tak odídem aj ja," povedal otec jedného z nich, taktiež lekár. Rodičia za nimi chodia každé dva až tri mesiace na návštevy, každý deň si telefonujú prostredníctvom internetu.

Chirurg zo západného Slovenska bol koncom 90. rokov v Japonsku na štipendijnom pobyte. "Začal som si tam robiť PhD. kurz. Odišiel som aj s rodinou, narodilo sa nám tam aj dieťa," hovorí.

V nemocnici nepracoval ako lekár, ale ako doktorand, najmä v laboratóriu. "Chodil som na vizity a na operačnú sálu pozerať sa. Malo to väčší význam ako keby som robil pri operácii poslednú asistenciu, lebo vtedy chirurg z operácie vidí menej." Ak by chcel v Japonsku operovať, musel by požiadať o dočasnú licenciu a zaplatiť dosť vysokú poistku pre prípad poškodenia pacienta.

Štipendium bolo na naše pomery vysoké, v Japonsku sú však vysoké životné náklady. "Pre trojčlennú rodinu s malým dieťaťom to bolo tak-tak." Na rovnaký post by už do Japonska nešiel.

V Európe je podľa neho ťažké preraziť najmä v chirurgických a interných odboroch a gastroenterológii, pretože tam uprednostnia svojich. (dro)