od feminizmu, aby nestratili priazeň mužov. Nikdy vraj netvrdila, že ženy sú lepšie než muži. No upozorňuje, že žijeme v spoločnosti, kde sa dokonca humoristi obtierajú o násilie páchané na ženách a ženské telo sa stalo hmotou na predaj čohokoľvek. A rodina je podľa nej v kríze, odkedy je rodinou. Spisovateľka Jana Juráňová.

Stretávate sa ešte s nevraživosťou proti feminizmu, aká bola na Slovensku na začiatku 90. rokov, keď ste tento pojem uviedli do verejnej diskusie?
Občas áno, väčšinou bez akejkoľvek motivácie. Ľudia, ktorí vedia, čo robíme, nám však nevraživosť neprejavujú, práve naopak.

Čo je vo vašom chápaní podstatou toho, čo robíte?
Podstatou feminizmu je kritické vnímanie spoločnosti. Všetky ostatné kritické smery si doteraz vyslúžili slávu a sú zapísané zlatými písmenami do encyklopédií - s výnimkou feminizmu. Feminizmus je totiž nepríjemný tým, že spochybňuje samotné základy nespravodlivosti v spoločnosti: nespravodlivé rozdeľovanie moci. Niečo podobné sa stalo aj so sufražetkami. Išlo im o volebné právo pre ženy, ktoré napokon dosiahli, no slovo sufražetka zostalo v povedomí ľudí len v podobe nadávky. V učebniciach dejepisu túto kapitolu o ženských hrdinkách nenájdete. Ak by sme si sufražetky priveľmi pripomínali, vyvstala by logická otázka, prečo bolo kedysi takým problémom, aby ženy mohli voliť a byť volené. Takáto otázka nezostáva vytrhnutá z kontextu. Pýtame sa ďalej: Prečo bol ešte pred niečo vyše sto rokmi taký problém, aby dievčatá mohli študovať na vysokých školách? Dnes sú tieto problémy zmetené zo stola, formálne sa veci vyriešili, a tak radšej zabúdame, že tu ešte celkom nedávno boli. Keď zabudneme na tieto historické nespravodlivosti, uspokojíme sa a nemusíme rozumieť ani tým dnešným, a môžeme sa učičíkať presvedčením, že tak, ako sa veci majú, tak je to „prirodzené". Feministky práve toto odmietajú, a preto sú stále tŕňom v oku. Aj ním zostanú.

Prečo vlastne vopred panovalo neprijatie?
Feministické teórie a feministická politická prax hľadajú nástroje na rozpoznanie dôvodov, prečo je moc v spoločnosti rozdelená asymetricky, teda nespravodlivo. Feministky nemajú nástroje na to, aby existujúcu situáciu nerovnováhy moci zmenili, ale pomenúvajú korene a príčiny tohto javu všetkého z rôznych strán: politickej, sociálnej, ale napríklad aj z psychoanalytickej. Často sa nám stáva, že keď niečo pomenujeme, v ľuďoch vyvoláme nechuť. Je ľahšie neuvažovať o ťaživých témach a prežiť život hoci aj v nepríjemnom pocite, ale pohodlne. Pre mňa sú takým typickým príkladom rôzne pomerne vychytené ženské postavy zo slovenského šoubiznisu, ale aj z českého, ktoré sú aj dosť papuľnaté, aj dosť neohrozené, no aby ich náhodou niekto nespojil s feministkami, dištancujú sa od feminizmu oveľa skôr, než sa ich na to ktokoľvek opýta. Ani ‚zlé' dievčatá si to s patriarchátom nechcú rozhádzať. Lepšie je zakryť si oči a žiť v tom, čo sa berie ako samozrejmosť, alebo takzvaná prirodzenosť.

Na čo spravidla spoločnosť reaguje ako pštros, čo si strčí hlavu do piesku?
Určite je to problém násilia páchaného na ženách. Skutočný problém týrania a násilia na ženách je veľmi široký a neriešený. Napriek legislatívnym nástrojom stále zostáva veľkým tabu. Je to niečo, čo spoločnosť radšej vytesní. Pre mnohých je lepšie vôbec sa tým nezaoberať. Tento problém vyvoláva na jednej strane potrebu okamžite konať, a to sa veľmi často vôbec nedá, a na druhej strane je to čosi, čo nechceme mať pred očami, čo radšej vytesňujeme. Často sa stáva, že sa tým nezaoberajú ani ľudia, ktorí to majú v náplni práce. Navyše, násilie na ženách je jediným druhom násilia, z ktorého si robia žarty humoristi a humoristky, mediálne známi ľudia. O niečom to hovorí. Pri každom inom druhu násilia by riskovali stratu imidžu. Pri tejto téme plnia akúsi tichú spoločenskú objednávku: Veď o nič nejde, veď vlastne násilie na ženách nie je násilím, a ktovie, či také niečo vôbec existuje...

Je pravda, že prvá Československá republika bola v istom zmysle vyspelejšia ako západné demokracie, keď naše ženy hneď na začiatku hladko získali volebné právo?
To sotva. Slovenky a Češky dostali volebné právo v roku 1918, čiže v tom istom roku, ako ženy vo Veľkej Británii, kde bolo sufražistické hnutie jedným z najsilnejších. Pointa je v tom, že sufražetky vo Veľkej Británii získali volebné právo „za odmenu", za to, že počas vojny nebojovali za práva žien, ale ošetrovali ranených vojakov. Politicky bolo únosnejšie, aby si ženy volebné právo zaslúžili, a nie aby si ho vymohli v politickom zápase. Vďaka nim prestalo byť v Európe volebné právo tabu, a keď vznikla ČSR, zakotvilo sa volebné právo pre ženy ako všeobecné volebné právo do ústavy. Volebné právo však neprinieslo očakávaný zázrak. Samotný formálny fakt možnosti voliť a byť volenou nepriniesol zmenu vedomia.

V čom spätne vidíte túto formálnosť?
O nijakej vyspelejšej demokracii v zmysle rodovej rovnosti sa v Československej republike, ktorá vznikla v roku 1918, nedá hovoriť. Len na okraj - napríklad taký Milan Rastislav Štefánik bol proti volebnému právu žien. Ženy boli v tomto období vykázané do privátnej sféry oveľa výraznejším spôsobom, než v neskoršom období. Keď sa niektoré z nich pokúšali dostať sa do politiky, napríklad Ľudmila Podjavorinská, boli surovo odmietnuté. Všetky samostatné kroky žien v tomto období boli tvrdo trestané. Je známy prípad, že Hanu Gregorovú, ktorá veľmi jasne a zreteľne formulovala problém postavenia žien v spoločnosti, „baťko" Vajanský opľul na námestí v Martine. Práve preto, že napríklad požiadavky na vzdelanie žien nastoľovala veľmi otvorene, bola v tom období mimoriadne nežiaduca, a to je asi aj príčinou toho, prečo sa nám nezachoval jej obraz ako kriticky mysliacej a pritom veľmi láskavej ženy, ale ako akejsi rozmaznanej „paničky" a vrtošivej manželky Jozefa Gregora Tajovského.

Je teraz podľa vás na ženách, aby prerozprávali dejiny zo svojho pohľadu?
Dejiny, aj literárne, sú plné manipulácií a je veľmi oslobodzujúce mať možnosť vidieť tieto zahmlievania, prekrúcania, a korigovať ich. Nie náhodou sa napokon do povedomia verejnosti dostali najmä tie ženy, ktoré síce nejaké požiadavky vznášali, ale ich rétorika bola veľmi opatrná. Keď ženy vystupovali ako spolupútničky mužov, bolo im mnohé odpustené, hoci ani ony to nemali vôbec ľahké. Napríklad Elena Šoltésová či Terézia Vansová, čím vôbec nechcem znižovať ich význam. No keď ženy nastoľovali alebo nastoľujú požiadavky samostatne, hneď boli, a aj dnes sú, vyhlasované za nepriateľky mužov, hoci to s mužmi nemá nič spoločné. V momente, keď sa ženy vymaňujú z roly „Adamovho rebra", sú obviňované z nenávisti voči mužom. A inak to nebolo ani za prvej Československej republiky. No a po vojne, s nástupom komunizmu sa ženy stali rukojemníčkami režimu.

Nestali sa rukojemníkmi režimu aj muži?
Určite áno. No v tomto období bolo veľmi nápadné, že ženy zrazu zdanlivo dostali možnosti, ktoré predtým nemali, a to priam zhora. Podstatou bolo, že komunistický režim bol ekonomicky veľmi málo efektívny, a tak muselo pracovať viac ľudí. Takže armáda žien bola povolaná do pracovného procesu. Aby ženy mohli pracovať, museli vznikať zariadenia pre deti. Ženy však tento spôsob existencie určite neoslobodzoval. Výsledkom bolo, že ženy prijali dvojitú až trojitú záťaž. Ženy boli za komunizmu lacnejšou pracovnou silou než muži. Niečo podobné sa stalo počas 2. svetovej vojny. Do pracovnej sféry boli nasadzované ženy, lebo nahrádzali mužov, ktorí zomreli na fronte, prípadne ešte boli v bojových líniách. Vždy keď sa takéto kritické obdobie skončí, ženám sa začnú maľovať obrázky šťastnej rodiny, dobrého živiteľa, ktorý sa o nich postará a podobne, aby v pracovnej sfére nezavadzali, aby ju uvoľnili mužom. V tom tkvie aj problém nižšieho finančného ohodnocovania žien. Každá „poriadna" žena má mať doma schopného živiteľa. Tým sa samozrejme vytvára veľký tlak na ženy aj na mužov.

Keď k nám začiatkom 90. rokov prišli feministky zo Západu, mali o postavení žien v Česko-Slovensku také skreslené predstavy, že niektoré z nich dokonca priniesli programy na zriaďovanie predškolských zariadení...
Tie predstavy boli naozaj veľmi naivné, veď pre železnú oponu sme navzájom o sebe nič nevedeli. Na jednej strane sem chodili ľudia, ktorí boli prekvapení, že tu vôbec je nejaká civilizácia, na druhej strane si zasa mnohí túto časť Európy idealizovali. Po páde železnej opony sem chodili ľudia zo západnej Európy, ktorí očakávali, že v tejto časti sveta sa stane zázrak, že u nás odrazu povstanú čisté, kapitalizmom nepoškvrnené generácie, ktoré začnú tvoriť nový svet. Bola to neuveriteľne naivná predstava, veď naši zdeptaní ľudia sa tešili hlavne na konzum. Dnes už od nás zázrak nikto neočakáva a nikto sa o nás priveľmi nezaujíma.

V niektorých západných krajinách si ženy museli predškolské zariadenia tvrdo vybojovať, no sú zabezpečené tak, že ich muži sa bránia rozvodu, lebo by ich doslova zruinoval...
Táto predstava určite neplatí všeobecne. Faktom však je, že to, čo u nás bolo samozrejmosťou, nikdy nebolo samozrejmosťou v západnej Európe alebo v USA. Pomaly o tieto vymoženosti prichádzame, a určite nielen preto, že sa rodí menej detí, alebo že to boli „vymoženosti socializmu". Od pádu komunizmu sa u nás hovorí o rodine, hľadajú sa rôzne čiastkové, navzájom nesúvisiace a veľmi nekoncepčné riešenia, väčšinou ideologicky zafarbené. Sociálna politika štátu u nás od roku 1989 nikdy nebola nastavená tak, aby mohli ľudia v súkromí fungovať bez stresov, aby mohli mať deti, pracovať, starať sa o ne a podobne. Keď vznikne problém s fungovaním práce v domácej sfére, okamžite vznikne ideologický tlak na ženy: ako by mala vyzerať dokonalá manželka, matka a podobne. Je to samozrejme lacnejšie, než dlhodobé riešenia týchto problémov.

Je už objektívnym faktom, že rodina na Slovensku je v kríze. Aké riešenie tu vidíte?
Rodina je v kríze, odkedy je rodinou. Predstava ideálnej rodiny: mama otec, jedno-dve deti, je predstavou meštiackej rodiny z 19. storočia. Väčšina ľudí na Slovensku však pôvodom pochádza z dedinského prostredia. Tam rodina ešte na začiatku 20. storočia vôbec nefungovala podľa týchto zidealizovaných predstáv. Mladé ženy - matky ťažko pracovali na poli, o deti sa často starali staré mamy. Deti svoje mamy niekedy nevideli aj celý týždeň, lebo prichádzali domov za tmy. Nič ideálne na tom nebolo. Ako sa hovorí, najťažšie je zabiť prízrak, a ako napísal Oskar Wilde: Ilúzia je najväčšou medzi rozkošami. Realita, ktorú máme pred očami, sa bije s našimi zidealizovanými predstavami, a to je celá kríza. Určite je dnes viac rozvodov, viac vzťahov sa rozpadá. Čo však vieme o tých, ktoré sa v minulosti nerozpadli? Kľúčovým slovom pri budovaní vzťahu a jeho prípadnom inštitucionalizovaní by malo byť slovo zodpovednosť. Tú si všaknikto nevynúti ani zákonom, ani znevažovaním ľudí, ktorí žijú v iných modeloch vzťahov.

Máte vypracovaný program o búraní stereotypov. No nasávanie týchto stereotypov je súčasťou kultúrnej tradície, ktorá iste nejaký zmysel má. Dokáže feminizmus určiť hranicu, čo je správne, a čo musíme zmeniť?
Na jednej strane sme súčasťou kultúry, formuje nás, no nie sme pasívne a pasívni, spoluvytvárame ju. Kultúra sa napokon veľmi viditeľne mení. Aj predstavy o mužskosti a ženskosti sa v rôznych obdobiach veľmi menili. Ku kultúre Európy dajme tomu 17. alebo 18. storočia patrili v prípade mužov parochne a v prípade žien obrovské krinolíny. Je zaujímavé formulovať otázky na tému rodových stereotypov. Nikdy nám nešlo o mechanické zamieňanie rolí, ako sa to teraz objavuje na niektorých bilbordoch, primitívne ukazujúcich akúsi formálnu a nepochopenú rovnosť. Presne takéhoto nepochopenia a nedorozumenia pri chápaní rodových stereotypov sme sa v Aspekte vždy obávali. Vrhá to v konečnom dôsledku veľmi zlé a pokrivené svetlo na to, čo roky robíme, hoci to robíme inak, oveľa kritickejšie. Vydávame knihy, ktoré okrem iného kladú otázky, ako a ktoré rodové stereotypy nám, ženám aj mužom ubližujú, kaličia nás. Hľadáme priestor na rozmanitosť a väčšiu slobodu výberu. Pretože sa v súčasnosti zaoberáme rodovými stereotypmi vo výchove a vzdelávaní, môžem uviesť príklad: Prečo chlapcov približne od dvanástich rokov vníma okolie ako chuligánov, div nie zločincov? Prečo sa na dievčatá v tom istom veku kladú nároky, aby sa usmievali, aby boli štíhle, aby sa páčili, napríklad aj za cenu toho, že budú žalovať na ostatné deti? Chceme takéto deti, takéto rodovo stereotypné a zväzujúce predstavy o deťoch, chceme takéto pokrivené vzťahy medzi dievčatami a chlapcami?

Česká sociologička Jiřina Šiklová hovorí, že ženy majú šancu zmeniť svet tým, že ho dokážu opatrovať. Myslíte, že sa ženám podarí odvrátiť vojny?
Slová Jiřiny Šiklovej navodzujú klamlivý a nebezpečný pohľad, že ženy sú lepšie než muži. Ženám sa etika opatery a starostlivosti vnucuje. Fakt, že sa s tým často identifikujú, lebo im niekedy ani nič iné neostáva a navyše im to v spoločnosti dodáva hodnotu, je už druhá vec. V Aspekte sa už roky usilujeme dať šancu ženskej tvorivosti, hľadať stratené ženské postavy, vytvárať možnosť ženskej spolupráce a podobne, ale nikdy sme netvrdili, že ženy sú lepšie ako muži. Napokon, ženy stredných vrstiev napríklad veľmi silne kolaborovali s fašizmom v Nemecku, ale aj na Slovensku. Prečo to tak je? Bezmocnú ženu fascinuje moc muža, okrem toho, keď žena súhlasí s mužom, je v spoločnosti vysoko hodnotená.

Ako hodnotíte vlastnú sebaúctu žien? Príkladov je veľa od reality šou, cez reklamy, ale zaujímavý je aj obraz toho, ako sa na majstrovstvách sveta v hokeji v postkomunistickej Rige uchytili mladučké roztlieskavačky, čo je vlastne americká tradícia...
Môžeme sa opýtať, aké hodnoty sú dievčatám ponúkané, za čo ich chvália a za čo ich znevažujú. Keď sa vysoko hodnotí, ak sa dievča prihlási na súťaž miss, je to určite pre mnohé silný signál. Ak by bol vysoko hodnotený dievčenský hokej, určite by viac dievčat hralo hokej a menej by roztlieskavalo publikum. Ak aj niektoré dievčatá hrajú hokej, iste musia prekonať veľa prekážok a možno aj posmeškov. A nepochybne sú stále v tieni svojich mužských kolegov. A to je dosť frustrujúce. Ak žena ide proti spoločnosti, odnáša si to celý jej život. Mnohé dvere sa pred ňou zatvárajú. Je to silný, neviditeľný tlak. Viditeľný je len jej konečný neúspech, ktorý sa dáva za vinu len a len jej.

Spomínali ste módu v 18. storočí. Prečo dnešná móda smeruje k stieraniu rozdielov medzi pohlaviami?
Nemyslím si, že rozdiely sa stierajú. Ženy sa čoraz viac odhaľujú. Ženské telo akoby malo a muselo byť vydané napospas, akoby mohlo uspieť iba nahotou. Zdanlivo to môže pôsobiť ako prejav slobody, no podľa mňa ide jednoznačne o diktát mýtu krásy: Čo všetko ešte musí žena odhaliť, aby vôbec bola viditeľná? Paradoxne, čím viac toho odhaľuje, tým viac je prehliadaná ako ľudská bytosť. Ženské telo akoby malo zniesť všetko, akoby nepoznalo prah bolesti. Muž v reklame, ktorý fandí hokeju, má pomaľované obočie, žena má znetvorené oko. Vo výkladoch lekární sú ženské stehná v podobe tapacírovaných kresiel, ženské tváre s natiahnutou kožou... Ženské telo je najpoužiteľnejšia hmota na predaj čohokoľvek.

Nedávno vám knižne vyšla divadelná hra Misky strieborné, nádoby výborné, ktorá hovorí o múzach štúrovcov. Prečo práve táto téma?
Hra vyšla knižne minulý rok, no napísala som ju asi pred 10 rokmi. Návrat k starým čítankovým a učebnicovým témam ma baví čoraz viac. Vidím v nich to, čo som s pohľadom zastretým úctou k autoritám, predtým nevidela, a to je veľmi zábavné, ale aj povzbudzujúce. Teraz práve zbieram materiál o „ženách a manželkách" velikánov našej malej literatúry, konkrétne Hviezdoslava, Vajanského a možno ešte ďalších... Hviezdoslava dodnes všetci uvádzajú ako najznámejšieho slovenského básnika, no pritom ho takmer nikto nečíta. Toto ho najviac zo všetkého, zdá sa, trápilo aj počas jeho života. Je zaujímavé sledovať, ako sa ideologizovalo vnímanie literatúry, akú rolu zohrávali autority a ako v tomto kontexte fungovali ženy, na jednej strane autorky, ako napríklad Timrava, na druhej spolupútničky, ako napríklad Ilona Országová.

Vydali ste aj rad úspešných kníh pre deti. Tá posledná Ježibaby z Novej Baby hravou formou rozpráva deťom, ako sa dá prežiť na sídlisku v spoločnosti bosoriek, ktoré sú dobré stvorenia. Prečo práve bosorky?
Rozprávky sú plné zlých bosoriek, a to je prinajmenšom jednostranné. V tejto knižke majú bosorky kopu dobrých nápadov, ako urobiť z jedného dosť špinavého sídliska obývateľné, priateľské miesto. Knihu mi pomohli dotvoriť deti z výtvarného odboru ZUŠ na Sklenárovej 5 v Bratislave pod vedením Zuzany Homolovej. Veľmi dobre som sa pobavila napríklad nad kresbou nezorientovaného starostu, ktorého musí podnikavá bosorka previezť na metle nad sídliskom, aby vedel, kde je. Zdá sa, že na rozdiel od onoho starostu, deti, aspoň teda niektoré, vedia, kde žijú.

Autor: Text: TINA ČORNÁ