Neviem, ako u vás v Bratislave, ale u nás v Prahe majú teraz fejtonisti, stĺpčekári či glosátori krušné časy. Pokiaľ píšu a hovoria v niektorom z verejnoprávnych médií, nesmú si do svojich nevymáchaných úst brať voľby a ich - ako sa vznešene hovorí - protagonistov, čiže strany, ktoré sa na voľbách zúčastňujú. Musím si u nás dávať - ako hovoria kovboji - sakramentský pozor na pusu aj ja. Preto je pre mňa dnes o to väčšou radosťou písať pre vás do TV oka - nemusím totiž nič zahmlievať. U vás síce tiež budú voľby, ale po - prvé neskôr, a po - druhé, TV oko verejnoprávne nie je. A tak môžem bez obavy a bez cenzúry napísať, o čo mi ide.
Ide mi teda o to, aby sa naše i vaše voľby konečne kvalitatívne, čiže hodnotovo zmenili. Už beží sedemnásty rok od novembra 1989 a je najvyšší čas, aby sme sa na nič a na nikoho nevyhovárali. Každý volí len a len za seba, na svoje ústa, ako mi hovoríme, a tak ma napadá, že by možno nebolo od veci si pripomenúť aspoň dve spomienky na mladosť väčšiny z nás - Slovákov i Čechov.
Tá prvá je na jednu hru. Neviem ako vy, my sme jej hovorili Vadí-nevadí. Každý, kto ju hral, si určite spomenie. Ako sme sa navzájom mučili, aby konečne naši protivníci povedali svoje "vadí" skôr než my, aby sme mohli postúpiť do ďalšieho kola. Čo keby sme si túto hru zahrali v tohtoročných voľbách? Samozrejme, v inom garde: Kto mi vadí, musí z kola von, kto mi nevadí, to znamená - kto zodpovedá mojej predstave o vlastnostiach (poctivosti, čestnosti, skromnosti) a schopnostiach (vzdelaní a rozhľade) poslanca, toho budem voliť.
A ta druhá spomienka? Na Rýchle šípy a Bratstvo kočičí pracky od Jaroslava Foglara. O Rychlé šípy ani tak nejde, vieme veľmi dobre, že takí, ako bol Mirek Dušín, proste neexistujú. Zato vieme, kto môže byť členom Bratrstva kočičí pracky, kto k bratstvu svojím konaním patrí. A koho nezvolíme, aj keby nás na kole lámali. A koho dokážeme rozoznať. Prajem vám krásny máj.
