Narodil sa ako Pavol Országh, prvé básne mu vyšli pod menom Jozef Branský a potom si pridal k menu Hviezdoslav, pretože ho od detstva fascinoval pohľad na nekonečno nočnej oblohy, posiatej množstvom hviezd.
Hviezdoslav miloval slovenskú prírodu a oslavou jej krásy je aj jeho poetická dráma Hájnikova žena.
31
Na víchor sadli, zúria búrou -
chceli by zdusiť chladom, chmúrou,
kde aký svit sa zhromaždí;
no on má krídla, svoj vzduch stály,
krídlami ľahko kúdol pretne
i ponad múry k nebu vzlietne
a tam sa slncom pozapáli,
či požehnaním zadaždí:
ten lživo pomlúvaný duch...!)
Lež všade predsa len tak nenie -
náš Michal dostal dovolenie,
bárs tiež len kedy-netedy,
keď viac ráz súril prezvedy;
no ani nešlo to bez pôtky:
kýs' sluha (sprvu myslel, pán,
mal predsa krásny dolomán,
ním samý blysk, a žlté botky)
mu cestu zastal, zbránil dnu;
keď avšak zvedel, že to sluha -
tu i on prestal hneď byť krotký,
odložil ostych na stranu
a prístup k pánu žiadal stuha,
odvrknúc, že on musí vnísť,
a čo by sluhov celý trh -
má osobnú vec, nesie list -
pričom sa schvel jak perná spruha,
i obdržal nad sluhom vrch.
Zaklepal teda smelo, rázne,
súc plný sebadôvery,
vlas prihladil, odkašlal stupa -
odchýlil krídlo u dverí
a (v krpcoch sa tak ľahko stúpa)
jak stín by, tíško šupnul dnuka
32
do veľkej, skvostnej do svetlice.
Na klzkej kľučke ešte ruka,
len jeden pohľad, nímž dnu zrel:
odrazu jak by skamenel,
žas pojal ho či niečo z bázne
(podivno, bol preds' chlap a smelý!),
hneď vzbĺklo mu, zas zbledlo líce
a oči jak by zaslepneli,
tma - závrat bral ho nehorázne,
i jak by tonul, do halieny
zadrapil prsty... cúvnuť chcel,
lež ako by bol primrazený
na pôde z ľadu, ani hnúť -
I zostal teda... Prešla zmuť.
Čo predtým nikdy nevidel,
a kde by aj? - na tisíc skiel
ho žiarnym pooblietlo svetlom,
jak kŕdeľ vtáčat rozdurený,
keď každé peruť lesklú ustrie
a na obzore dúhou skvetlom
sa zligá (bezpochyby lustre);
a ich svit vrtel sa a víril,
až ťažko očiam prehliadnuť,
nehasnul, vzrastal a sa šíril -
jak riavy prúd o klenbu, steny
vtom narazil, hra zapadla:
no (vinou iste zrkadlá,
z úbeľu rímsy, stĺpce, rezby,
hranoly kryštálne a kresby,
skvost farieb v rámcov zášerí
a iné čačky nádhery,
keď slnka tvár v ne nahliadla)
len chvíľka, a už odrazený
a v množstve prúdov znásobený
33
späť vrhá sa, späť v siene stred;
tam trysknul ako vodomet,
i hviezdnym vencom spadá, rinie
prv na ligotné, štíhle skrine,
na jejich sloň a obruby,
z tých k operadlám, na stoly,
na pozlátené konzoly,
na skupy kresiel divnej spleti,
leňošky, lemy, taburety,
nábytok všakej obľuby
a iný prepych, rozhodený
sem-tam na odiv v svevoli -
tak spadá nižej a vždy užšie:
včuľ v podstavcov, hľa, lezie kruh
a závitky čo lesklý had,
trepení ťažkú zriasil zlať,
s tým mžikom myknul medzi ruže
čalúnov, v purpur-činovať,
a viac - ho niet, sťa svetlý duch
sa rozplynul, alebo snáď
ho zhltla temným svojím okom
parketná, hladká podlaha...
Stál v zadivení prehlbokom
vždy ešte. Len keď svetiel brod,
oslňujúca nástraha,
čo najskôr jeho zvinil vchod,
zanikla, stuchla: obzrel sa -
Tu videl seba votrelca,
jak stojí, videl tuto, tam -
v stých podobách a všade sám,
sám ako dlhým radom stojí,
sťa vojakov šík na pochod,
i čudno mu; no zjav hneď známy:
hej, krpcov to rad s návlakami,
34
a vyšej šmúha dlhá, čierna,
tiež jeho halienka to verná -
a to, hľa, hneď ho uspokojí.
Blíž okien ostro klenutých,
v nádobách stácich, visutých
(tie zveri tvar, tie krídla mali)
zas celé stromy hájom stáli.
Tak čudesné ich vetvy, zrosty -
Tie vzpäli sa až do povaly,
kde roztáčajú letorosty
a maľujú jak štetce strop;
tie ako labuť zdvihli šíj
a noria do vĺn draperíj;
tie záclon chytili sa zdôb
i stýkajú ich na ihlice;
tie hupkajú jak veverice,
kým tie zas listov zvisnutých
tak skydajú jak vodopád -
Ten na výklenok hlavu sklonil,
ten veľkým kvetom jak by zvonil,
ten skvie sa, jak by slzy ronil -
Ten chmúrny, tlstý, územčistý,
ten štíhly, samá odvaha,
ten chlpatec, ten holobrad,
ten rebrino-, ten piestolistý
Keď Michal toto uvidel:
Jak, hora v izbe? - pomyslel,
aj, ľa! - i stvrdla, oživela
hneď sedliacka v ňom povaha;
vynašiel sa. Zrak ako strela
už šprihá, liece povoľne.
Tu napnúc, tu zas uhnúc sa,
jak slnečnica kvetúca
sa obracia a zvŕta v strany:
35
a zvšadiaľ nový, maľovaný
a skvúci s ním sa stretá svet -
Nie, týmto krásam, tomu čaru,
tým tvarom nikde páru niet,
sú viac než zdoby kostolné,
viac nežli krásy na oltáru.
Kdes' búrne zvuky zašumeli,
jak keby kŕdeľ zlatých včiel
z tých hájikov bol vyletel
a rozbzučal sa okolne:
i naslúchal, bol uchom celý,
stál čujnej plný lakoty -
no zmĺkli skoro, uleteli
snáď portálom, čo oproti
je rozkrídlený dokorán,
ta v ďatelinokvetný lán,
či ľadník kde sa v rozkvet spukal...
Tu nahnul sa, jak keby kukal,
kam delí sa tak vraz zo siene -
lež, ajhľa, nové prekvapenie,
zas iné kúzlo púta zrak!
Čo videl, bolo: ako mrak
keď za mrakom sa gúľa, valí
po nebies pláni diaľ a diaľ,
do nekonečna nivou hnali
tam bujných stromov paralely,
jak klbká keby kotúľal
kýs' obor, klbká zo zelene -
pomedzi zase biele pruhy,
jak medzi brehmi tokov stuhy,
pableskami slnca pozlátené,
dnom jejich samý drahokam,
sihôtky po nich sem a tam,
na každej biele postavy,
36
jak príšer nočných skamenelý
by pochod - včuľ v stín miznú stmelý,
no onedlho denný plam
zas obliekne ich v šaty z dúhy,
brilantmi zdaždí na hlavy:
uprostred lesklá hladina
jak zrkadlo, ním svetla let:
tu k spánku víko pritkýna
a hneď zas žiarivo hľadí -
a kde sa stromov schodia rady
tam v diali, ako v gloriet
sa viažu, v oblúk slávy klenú,
až nebies čnejúc ku sklepeniu,
a na každého žhavom štíte
čos' krídly mácha neurčite,
jak postava by anjela...
I ponoril sa docela
do vidma - díva sa a díva;
i zdá sa mu, že sníva, sníva -
že raja zastal na prahu.
Len v sieni čos' keď zašumelo,
sa vzchopil. Dlaňou prehnal čelo.
Šum očul, ostrý, náhly švist
jak padal, otrel podlahu,
sťa papier chvatom povržený.
I skiaď sa ruch a pohyb skytal,
ta zvrátil zrak pri onom hesle;
vtom vzpriamil sa jak pri velení -
Dnu vo vlnistom, veľkom kresle
pán hovel si; bol schradlý, malý
a lysák. Noviny bol čítal,
i pohodil; tie sšuchotali,
jak keď zo stromu spadá list
37
„Pochválen Ježiš -", spešne riekol
tu Michal, smele uprúc zrak,
a čakal - Čas sa míňal, tiekol,
lež odpovede ani mak.
„Pochválen Kristus!" vetil znova
a silno, pery počal hrýzť,
jak koho nedočkavosť páli -
i stŕpal... Siná v kresle tvár
sa strmo zdvihla - udivená,
opierajúc sa na ramená,
na nose zblýskal okuliar,
a „Kto to!? -" chriplé hlesli slová,
až skoro sluch mu sprerážali.
„Som, prosím pekne, ponížene -
som Michal Čajka, sirota"
- priam chvatom myknul do kešene:
list vyňal trocha ukrkvalý;
na palcoch šupol prez dvoranu,
tam podal lístok k rukám pánu
a na miesto sa vrátil späť -
„var' veľkomožná dobrota
ma neodženie odo dverí -"
„Si drzec -" vrkla odpoveď,
a bola príkra, omrzelá -
„Kto vpustil ťa sem!? Lebo veď
tá vôľa posiaľ nevelela!
Tamvon má priestor žobrota;
tam dá sa jej, oč zuby cerí.
Ty votieraš sa prez závory,
ty vpálils' ako vietor divý,
jak z hradskej neposedná smeť -
čo teda chceš!?" - Slov týchto rez
ocítil Michal neomylne,
znať bolo, že sa zachvel silne;
38
o srdce rafli ako kres,
zrak jeho prudkým ohňom srší -
no súdil: pán je iste chorý,
na odpor sú mu rozhovory -
i skrotnul. „Pane milostivý,"
- tak vetil - „v lese na Podvrší
(a k panstvu patrí onen les)
nedávno zomrel hájnik Čajka.
Boh osláv ho. Bol otcom mojím -"
„No, krátko!" - pán mu tak do reči -
„vieš? Vkrátce - k veci! A skôr preč."
„Odpusťte! - Sedliak dlhú reč
mal vždy - hej, nevie, čo sa svedčí -
Som sám a sám, jak tu, hľa, stojím.
Nuž, akže neni chýr len bájka,
čo zmyslel svet - svet zmýšľa rád,
a ja bych nechcel dokladať -
že otec môj, jak nenie zvykom,
bol zvláštnej priazne účastníkom,
že služobník ač, veľa razy
(ó, nech sa panstvo neurazí!)
nejednu lásky skyvu vzal,
mal prítul, voľné slovo mal -
nuž, kde on odprvoti slúžil,
kde započal i dokonal,
kde otec jeho a môj ded
podobne v tejže trval službe,
kde i ja mladý strávil svet:
to miesto je, hľa, oč bych túžil!
Ku tej sa prosím pridať družbe
jak ohnivôčko do reťazi -
Nu, nech ho panstvo nevyrazí!
Ja vtrielil iste ako smeť -
však kto mi tamvon porozumie?"
39
Pán chvíľku v nemej meškal dume.
V pamäti prebral zbehy všaké,
jak zašli dobou minulou.
Tak prišiel i na jeden lov:
kde mladým žitím už-už platil;
no zavčas ktos' ta pribehol,
a keď už ináč nemohol:
nasadiac vlastné svoje žitie,
sám vbehnul v objem drápov hbite
a nožom ľútu šelmu sklátil...
To pripomenúc si, zistil: Tak je!
Roztvoril, spešne prešiel list
a riekol: „Inam mal si ísť:
do úradu, tam sluhov berú.
Lež zostaň, v tom sám rozhodnem -
Nuž zomrel Čajka?"
„Zomrel veru,
a v službe. V lese na poľani
ho našli -"
„Buď mu ľahká zem.
Chceš teda miesto jeho?" - „Chcem!
Ba prosím - pekne ďakujem -
som k všetkým službám odhodlaný -"
„Kdes' slúžil, povedz, posaváď?"
„Ver', bože, ťažko povedať -
jak z kŕdľa vylúčené zviera
sa sluha sem-tam poneviera;
hrdluje, zháňa, službu cení -
preds' rečú však: Si prepustený!
Pán horár -"
„- No, dosť. A či vieš,
čo so službou tou podujmeš?
40
Poď bližej, synak. - Otec tvoj
bol statočný, bol verný sluha,
nie, nikdy nebol podliakom,
bár prostý človek, znal sa stuha
do toho, čím je poctivosť -
Máš ducha, vieš-li chytať zbroj?"
Tu Michal strmšie vztýčil zrost,
jak v šíku by - bár skryť ho chcel,
mrak náhle tvár mu preletel,
veď nemilo to zneje sluchu,
keď pochybovať chcú o duchu,
jak bol by plachým oblakom -
„Ja za čas bol som vojakom",
nakrátce vetil.
„Dobre tedy,
vieš to i to, si mladý, zdravý -
jak smrek sa hodíš do dúbravy,
jak jeleň budeš si tam chodiť;
lež znáš-li s cudzím zaobchodiť
a neskĺzneš sa voľakedy?
Čo? -"
Michal mlčky sklopil zrak,
bol zarazený. Tvárou mrak
zamenil takoj zápyr studu.
No vzozrel priam: plam vždy viac sála,
kol úst mu hrdosť duše zhrala,
z pozoru srdný oheň srší -
Pán, vidiac pečať česti rudú,
sám skoro koniec zrobil trudu,
s úsmevom vpred sa naklonil
a riekol: „Zajtras' na Podvrší!"
41
S tým na posluhu zazvonil
(ten vstúpil, jak by prihnal strelu),
čos' naznačil na kartu bielu
a podajúc ju služebníku,
naložil hlasom, jak to v zvyku
- medzitým hladiac sivú bradu:
„S tým chlapom zájď hneď do úradu!"
