Čiernohorci si zvolili samostatnosť a do radu na členstvo v únii tak pribudol ďalší záujemca. Reakciou Bruselu bol prísľub, že "európska cesta" pre Podgoricu zostáva otvorená. Ruku v ruke s tým však išlo upozornenie, že možný vstup Čiernej Hory záleží tiež na "absorbčnej kapacite" únie a treba zohľadniť i "únavu z rozšírenia". Oba termíny sa od posledného rozšírenia pred dvoma rokmi vynárajú so železnou pravidelnosťou vždy, keď príde reč na ďalšie posunutie hraníc bloku. Používajú sa automaticky a už sa neskúma ich opodstatnenosť.
Aj keď zľudoveli, obe hypotézy sú mylné. Bruselské úradovne fungujú aj po veľkom tresku z roku 2004 dobre. Ak sa objavujú problémy, súvisia skôr s kultúrnymi rozdielmi medzi jednotlivými štátmi než s počtom. Švédsky prístup k riešeniu vecí verejných bude proste vždy iný než francúzsky či slovenský, respektíve bulharský alebo čiernohorský.
Azda s výnimkou Turecka neplatí, že väčšina Európanov odmieta prijatie ďalších štátov do únie. Posledný prieskum v tejto veci z tohtoročného marca ukázal, že si 55 percent obyvateľov členských krajín myslí, že rozšírenie je dobrá vec pre úniu. Nedávna analýza číslami potvrdila, že rozšírenie bolo úspechom: zvýšilo obchod, investície, vytvorilo nové miesta. Najviac sú si toho vedomí ľudia v krajinách, ktoré otvorili svoj pracovný trh, a ktorých ekomomike sa darí. Naopak, najväčší odpor proti rozšíreniu je tam, kde si ho ľudia najmenej užili, pred nováčikmi buchli dvermi, a kde ekonomika patrí na stranu porazených.
Záver je teda jasný: ľudia sa boja len a len nezamestnanosti a hrozbu vidia i tam, kde nie je, vrátane rozšírenia. Nie sú unavení z neho, ale zo stavu domácej ekomomiky, zo svojho strachu. A ten sa neodstráni zastavením alebo spomalením rozšírenia, ale len zmenou ekonomiky. Ak preto politici hovoria o únave z rozšírenia, vypovedajú hlavne o svojej vlastnej neochote alebo neschopnosti vyriešiť domáci ekonomický problém. Rozšírenie je im len vhodnou zámienkou, ako utiecť od vlastnej zodpovednosti.
