Do slávneho Honvédu sa dostal v roku 1950, predtým chytal za MATEOSZ Munkás SZ a Teherfuvar SE.
Za Maďarsko hral 86-krát. Mal by iste viac štartov, ale v rokoch 1956 - 1957 ho z politických dôvodov preradili do Tatabánye a zákazali hrať za reprezentáciu. Spomenuli si naňho pred MS 1958. Maďarsko sa na brankárskom poste podobalo Brazílii. Naši susedia mali v histórii jediného svetového brankára - Grosicsa, Brazílčania Gilmara.
Maďar chytal na troch svetových šampionátoch (1954, 58, 62), zo slávnej gardy jediný. V Čile '62 mal už 36 rokov, aktívnu činnosť skončil v Salgótarjáne 1965. Je otcom troch dcér.
Dlho pôsobil na budapeštianskej športovej škole, potom prezidentom klubu Volán Budapešť. Po roku 1989 vlastnil s manželkou módny butik.
Grosics (na archívnej snímke z mladosti) ostro kritizuje súčasný domáci futbal. Názory sa vlastne dotýkajú celého stredoeurópskeho regiónu. "V Maďarsku je to najvypuklejšie, náš futbalový pád je najväčší a trvá veľmi dlho."
Grosics prestal chodiť na domácu ligu. "Naši hráči sú skazení. Zaujímajú ich výlučne peniaze. Nehrajú, aby zabávali. Vyberú sa na ihrisko s vedomím - tá tisícka divákov musí byť poctená, že sa objavili na trávniku. Pre nás bol divák pánom. Snažili sme sa, aby chodilidesaťtisíce, ak nás vypískali, hnabili sme sa ako psy, museli sme to v ďalšom zápase odčiniť."
Grosics je olympijský víťaz z Helsínk 1952. Za zlato dostal 10-tisíc forintov. "Kúpil som francúzsku posteľ," usmial sa.
