Miloslav Kráľ so svojimi prízrakmi. FOTO - BRANISLAV KONEČNÝ
Slovenské komorné divadlo Martin Anton Pavlovič Čechov: Ivanov n Preklad: Ján Štrasser n Dramaturgia: Monika Michnová n Scéna: Vladimír Čáp n Kostýmy: Peter Čanecký n Pohybová spolupráca: Peter Tabaček n Hudba: Michal Novinski n Réžia: Roman Polák n Hrajú Michal Gazdík, Eva Gašparová, Marek Geišberg, Viliam Hriadel, Lucia Jašková, Ján Kožuch, Miloslav Kráľ, Jana Oľhová, Renáta Rundová, Petronela Valentová, František Výrostko n Premiéra: 19. mája 2006 v Štúdiu SKD Martin.
Ivanov má tridsaťpäť a nevidí už okolo seba nič hodné záujmu. To, čo doteraz vykonal, sa mu v porovnaní s jeho prvotnými ambíciami i schopnosťami zdá biedne. Má výčitky svedomia voči sebe i svojmu okoliu, so svojím životom však už akoby nedokážal nič urobiť.
Téma Čechovovej ranej hry je po stodvadsiatich rokoch ešte aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Režisér Roman Polák zhmotnil klinické príznaky Ivanovovej depresie, vyhorenia, paranoje či miestami až schizofrénie do surreálnych príšeriek ako z obrazov De Chirica či Tanguya. Na scéne sa podchvíľou objavuje smutne vyzerajúci chlapec s balónikmi, ktoré len čakajú na to, aby praskli. Bábky s prázdnou hlavou či so zrkadlom namiesto tváre, do ktorého logicky musí v jednom momente Ivanov napľuť. Jeden z preludov pripomína aj samého režiséra či ním režírovaného Krcheňa, iná Ivanovovu mŕtvu manželku či erotický symbol ako taký.
Bábky však nie sú len v Ivanovej hlave, ale aj okolo neho. Takmer celá spoločnosť pozostáva z postavičiek so zvýraznenými obrysmi, ktorými zozadu manipulujú animátori inšpirovaní japonským bábkovým divadlom Bunraku. Postavy celé oblečené v čiernom občas pokrikujú nezrozumiteľné príkazy, symbolizujúc tak nepochopiteľné sily osudu, podvedomie či neviditeľné služobníctvo.
Výtvarník Peter Čáp navrhol do strmého martinského štúdia veľmi vhodný systém oblúkovitých čierno-bielych posuvných paravánov. Výtvarne rafinované kostýmy Petra Čaneckého dotvárajú bizarný, expresívny svet inscenácie. Hudba Michala Novinského zapadala do režijnej koncepcie na notu presne.
Režisér Polák vedel, čo robí. Dal sa inšpirovať svetovým divadlom, multikulturálnymi prvkami, ale, našťastie, i životom ako takým. Miestami však, napríklad pri scéne opilcov, priveľmi podľahol rozvláčnosti. Produkcia vo výsledku atakuje viac našu racionalitu ako emocionalitu, šialenstvo vidíme zhmotnené na scéne, ale menej už v očiach samého Ivanova. Miloslav Kráľ je možno o pol stupňa depresívnejší a pasívnejší, než by sa žiadalo. Keď na dne zúfalstva zbije svoju ženu a začne jej nadávať do Židoviek, nemáme zimomriavky, aké by asi mala takáto scéna vyvolať. Lucia Jašková ako milujúca, silná Saša mala v sebe pravdivosť, vášeň i smútok. Režisér asi chcel, aby obe Ivanovove ženy boli istým spôsobom typovo podobné. Renáta Rundová však do umierajúcej Sáry nedala niečo podstatné, jej obetu voči Ivanovovi necítime, jej osud až tak neľutujeme.
Pričestný doktor Ľvov v podaní Mareka Geišberga bol komponovaný ako akési alter ego hlavného hrdinu, stáva sa nielen jeho prenasledovateľom a kritikom, ale doslovne jeho dvojníkom.
Vynikajúco však hrala celá staršia martinská herecká generácia. Ján Kožuch ako Gróf Matvej nesúci na ženenie bol veľkým dojímavým uštipačným dieťatkom, Michal Gazdík dal do zlomeného Lebedeva obrovský kus ľudskosti. Celý ženský ansámbel držali komediálnosť produkcie vo veľmi príjemnej polohe.
Polákova estetizujúca produkcia je nesporne udalosťou sezóny nielen v rámci martinského divadla. Ivanov Miroslava Kráľa má určite šancu, že reprízami získa aj na neviditeľnej vnútornej presvedčivosti.
