nej výstavby a kritika, ktorá diela nedokáže presne charakterizovať, je trochu zmätená.

Opery naštudovalo Združenie pre súčasnú operu a uvádza ich v priestoroch bratislavského divadla Stoka. Jedným z ich hlavných protagonistov je diplomovaný inžinier STANISLAV BEŇAČKA.

Ako sa inžinier - zvukár dopracuje k opernému spevu?

„Som divadelné dieťa a obšmietal som sa často okolo technikov a zvukárov. Bol som vždy viac zavŕtaný v drôtoch ako v notách, tak som šiel študovať techniku. A ako dieťa z hudobníckej rodiny som, samozrejme, chodil na klavír.“

Kedy ste začali spievať?

„V šestnástich, keď som sa stal najmladším lúčničiarom. Popri tom som robil zvukára v Opuse. K tomu sa pridala Musica Aeterna a externý zbor opery SND, kde pôsobím dodnes.“

Máte ako zvukový technik špeciálne nároky na kvalitu zvuku, ktorý sám vydávate?

„Na konzervatóriu zo mňa pani profesorka Livorová vyboxovala maximum. Naučil som sa, ako tón nenechať behať kdekade po hlave, ale naopak, nechať ho rozoznieť a dostať do rezonancie. Je to záležitosť akustiky. Mohutnejší spevák vydá zo seba väčšinou silnejší zvuk, lebo jeho telo je väčšou ozvučnicou. To je však len jeden z faktorov, to ostatné musí človek sám vycítiť a nájsť si správnu techniku spevu.“

Ako zapadajú operné experimenty, v ktorých účinkujete, do vášho umeleckého záberu?

„Celý počin Združenia pre súčasnú operu hodnotím veľmi pozitívne. Som rád, že v ňom môžem účinkovať, je to pre mňa značný relax.“

V každom prípade to nie je klasický operný žáner. Čo teda?

„Je tu vákuum čohokoľvek nového a v týchto dielkach určite možno nájsť významový posun. Ak by nevznikli, tuším by ani nebolo o čom hovoriť. Niet ich kam zaradiť, zaškatuľkovať.“

Dá sa tento kolektívny projekt rozmeniť na drobné? Rozlišujete napríklad charakter jednotlivých opier a ich autorov?

„Hlavným zjednocujúcim momentom bola partia nadšencov, pričom každý z autorov robil niečo celkom iné. Tešil som sa na každú skúšku, s každým režisérom som si mal čo povedať. Bolo to pre mňa vzácne neoficiálne a tým nekonečne tvorivé.“

Aké boli skúšky?

„Živo si spomínam na prvú, keď sme boli doma u Dana Mateja, dal nám do ruky text a povedal - skúste to zaspievať. Celé naše fungovanie vnímam podľa akéhosi princípu - my vieme, že vy viete, že my vieme, a vy viete, že my vieme, že vy viete. Napriek momentom, ktoré môže niekto vnímať ako vulgárne, som cítil vzájomné uznanie interpretov medzi sebou, ale aj ich úctu k publiku.“

Ale publikum vás aj kritizuje.

„To je úplne v poriadku. Nie je tu tá priekopa, ktorú, žiaľbohu, nemožno preskočiť v kamennom divadle.“

Nechýbalo vám presné zadanie?

„Práve naopak. Získal som možnosť podieľať sa na tvorbe, a to je pocit voľnosti, ktorú mi filharmónia nikdy nemôže poskytnúť. Zrazu som nebol obmedzený partitúrou ani kolegami. Každý nápad, ktorý by inde prekážal, bol vítaný a predebatovaný.“

Aké teda boli pravidlá?

„Kompozičné postupy jednotlivých diel boli dané. Bola v nich kopa zaujímavých momentov. Na nich je najkrajšie to odhalenie počas prvých skúšok. Skladateľ prinesie noty, hudobníci začnú hrať a odrazu sa na jednej note začnú všetci smiať. Všetci chápu, čo hovorí normálna logika, ale keď sa nájde krkolomnejšia, odrazu vznikne zaujímavá myšlienková výhybka. Dostatočne vnímavý poslucháč ju musí zacítiť.“

Aj vy ste občas stvárali krkolomné kúsky. Ako ste sa cítili napríklad ako hlava na chodníku v Johnovi Kingovi?

„Bolo mi hrozne. Parochňa ma svrbela, musel som čupieť pod mólom, mal som pod bradou drevo a nemohol som pri speve poriadne otvárať ústa. Držal som sa dvoch želiez, inak by som spadol, a keď Zuzana Piussi prešla po móle, celé sa to s nami roztriaslo. Vyliezal som odtiaľ po štyroch a nemohol som sa postaviť, lebo som mal úplne stŕpnuté ruky aj nohy. Po predstavení som žmýkal košeľu.“

Napriek všetkému pôsobíte konzervatívne.

„Uvedomujem si, že už som vo veku, keď mi osemnástky na ulici povedia ujo. Vo filharmónii som súčasťou masy dôstojne sa tváriacich ľudí, ale podotýkam, že byť dôstojný neznamená byť naštvaný a určite to nevylučuje zmysel pre humor a recesiu.“

Na druhej strane, novým operám dodávate akúsi serióznosť.

„Priznám sa, mal som počas skúšok dosť bláznivé nápady. Napríklad v opere o M. R. Štefánikovi som od začiatku strašne chcel mať letecké okuliare z roku 1924, ktoré kedysi používal môj dedko pri mlátení, aby mu nelietali do očí plevy. Na repríze som ich aj použil. No a v Johnovi Kingovi som pôvodne mal hrať s plutvami. Lenže skúste v decembri kúpiť plutvy, navyše na moje nohy! Len s problémami som v športových obchodoch vysvetľoval, že nie som blázon.“

Čo si myslíte o hovorenom slove v opere?

„Myslím si, že do našich opier vnáša zrozumiteľnosť.“

Čo si predstavujete pod slobodným prejavom v hudbe?

„Určite je to improvizácia. To je to najkrajšie na akomkoľvek koncerte. Momentálny stav, pri ktorom z komunikácie publika a muzikantov vylezie niečo neopakovateľné, úžasne pocitové a všetci sú z toho vo vytržení.“