Na jednej strane konzervatívny minister obrany Donald Rumsfeld. Na druhej umiernený minister zahraničia Colin Powell. Nad nimi pokojná a rozvážna poradkyňa prezidenta pre národnú bezpečnosť Condolezza Riceová. A nad nimi všetkými ruka viceprezidenta Dicka Cheneyho.
Výsledkom sú protichodné signály, ktoré vysielajú hlavní tvorcovia americkej zahraničnej politiky.
„Diskusia je vitamínom prijímania rozhodnutí, ale nemôže trvať donekonečna.V jednej chvíli sa musí prezident rozhodnúť, akým smerom sa bude americká zahraničná politika uberať. Ide predsa o veľmi vážnu vec,“ vraví nemenovaný predstaviteľ vlády.
V praxi to zatiaľ vyzerá nasledovne: Donald Rumsfeld sa plne postavil na stranu irackej opozície a je pripravený urobiť všetko pre zvrhnutie nenávideného diktátora Saddáma Husajna.
Colin Powell naproti tomu navrhuje umiernenejší postup a dokonca sa prihovára za zmiernenie hospodárskych sankcií, ktorým je tamojší režim vystavený už od vojny v Perzskom zálive. Tvrdí, že sankcie ublížili obyčajným ľuďom, najmä deťom, a nie diktátorovi.
Rumsfeld chce tiež rozhodne postupovať v Európe. Je vraj šokovaný z neschopnosti Európanov vyriešiť problémy. Ide najmä o Balkán. Vonkoncom vraj neverí, že by Európa bola vôbec niekedy schopná vybudovať vlastný vojenský zbor na urýchlené hasenie konfliktov.
Powell navrhuje vyčkať a Európanom dôveruje.
Ale jestvujú aj ďalšie „sporné“ body: severná Kórea, Rusko a Čína. Minister obrany nemieni so stalinským režimom v Pchjongjangu vonkoncom diskutovať. Colin Powell navrhuje stretnutie, iba tak vraj môže dôjsť k umúdreniu tamojšieho vládcu a Kórea sa potom môže vzdať ďalšieho budovania raketovej sily.
V prípade Ruska a Číny zastáva vraj minister obrany až priveľmi tvrdé stanovisko a nestotožňuje sa s názorom ministra zahraničia, aby Amerika viac dala na názory európskych spojencov. Vyhostenie päťdesiatich ruských diplomatov po špiónskom škandále so zradcom Robertom Hanssenom bolo vraj najmä dielom ministra obrany. Európania tento krok neprijali s nadšením.
Podľa konkrétnych vyhlásení a signálov sa ale stále viac a viac ukazuje, že viceprezident Dick Cheney, ktorému prezident Bush zveril na starosť výber zahraničnopolitických expertov a poradcov, sa viac prikláňa k názorom ministra obrany Rumsfelda. Možno aj preto, že za vlády Busha seniora sám viedol Pentagon. Vtedy bol so svojou úlohou spokojný a zdá sa, že teraz by chcel dosiahnuť podobné pomery čo najskôr.
Ktorá strana napokon v postupe americkej zahraničnej politiky preváži, ukážu najbližšie mesiace. Zatiaľ si nová zahraničná politika USA pod vedením Georgea Busha iba hľadá smer. Aj za cenu rozporuplných krokov.
MICHAL HAVRAN
