Otec sovietskej vodíkovej bomby a najvýznamnejší symbol obrany ľudských práv a sovietskeho disidentského hnutia na sklonku impéria. Ako keby tieto dve charakteristiky nepatrili jedinému človeku. Akademik Andrej Dmitrijevič Sacharov bol geniálnym vedcom, nadaným fyzikom, čestným, chorobne zásadovým mužom, úzkostným pedantom vo vede, politike a osobnom živote. V nedeľu by sa dožil 85 rokov.

Hlavným zdrojom informácií o ňom je dodnes jeho druhá žena, ochrankyňa ľudských práv Jelena Bonnerová. Ako už to u ľudí blízkych býva, nie všetko sa dá brať bez rezervy. Obraz, ktorý vykresľuje pani Jelena, je bez poškvrny. Sú však aj iné, menej priebojné zdroje, deti Sacharovovej prvej ženy Klaudie, ktorá zomrela.

Tie kazia obraz dokonalého človeka, tvrdia, že pre lásku k Bonnerovej na ne zabudol a obviňujú macochu z finančných machinácií. O tom, že ich otec bol čestný muž, nepochybujú a stotožňujú sa s tým, čo o sebe hovoril: "Od detstva som žil v atmosfére slušnosti, vzájomnej pomoci a tiež lásky k práci a úcty k vysokej profesionalite."

Sacharov sa narodil 21. mája 1921 v moskovskej intelektuálnej rodine. Hoci je otec bomby, zbraň v jeho rukách by vyzerala nepatrične. Hovoril ticho, nosil príliš krátke nohavice, pôsobil neisto a vyľakane i vo chvíli, keď robil revolučné kroky. Nebol hrdina, ale hrdinské činy robil pravidelne.

Sacharov sa stal hovorcom tých, ktorí chceli ukončiť vládu jedinej, komunistickej strany. Vo vzduchu už bol pád totality cítiť po celej východnej Európe, ale i pomerne pokrokový Michail Gorbačov sa v roku 1989 vydesil a rozčúlene vykrikoval, keď mu priniesol petíciu za zrušenie 6. článku sovietskej ústavy. Konca totality sa Sacharov nedožil. Zomrel 14. decembra 1989.

Ako odborník na zbrane hromadného ničenia sa ich bál viac než ktokoľvek iný. Pôvodne si však myslel, že cestou k svetovému mieru je dostatočný a úplne rovnaký počet bômb v rukách oboch veľmocí - USA a ZSSR. Koncom 40. a 50. rokov, pod vplyvom jadrového útoku USA na Japonsko, bol fanatickým zástancom teórie svetovej jadrovej rovnováhy.

V roku 1948 ho zaradili do tímu Igora Tamma. Cieľom skupiny bolo vyrobiť termojadrovú zbraň. V roku 1953 ju úspešne vyskúšali a Sacharov sa stal akademikom. Postupne sa premenil na odporcu skúšok jadrových zbraní, hneval, publikoval v zahraničí, kritizoval. Jeho prerod na disidenta však trval dlho. "Potreboval som celé roky, aby som pochopil," napísal neskôr v spomienkach. Definitívne sa o zločinnosti systému, ktorému oddane slúžil, uistil po okupácii Československa v roku 1968.

Vtedy vznikol slávny článok Úvaha o pokroku, miernom spolužití a intelektuálnej slobode, ktorá odsúdila vojnu vo Vietname i obsadenie ČSSR. V roku 1979 vystúpil proti sovietskej invázii do Afganistanu a zasadil sa o bojkot olympiády v Moskve. V roku 1980 bol už ako nositeľ Nobelovej ceny mieru (1975) zbavený všetkých vyznamenaní a pôct. Musel ísť do Gorkého, kde žil v izolácii a pod policajným dozorom.

16. decembra 1985 o tretej hodine v noci zavolal Sacharovovi do vyhnanstva Gorbačov a oznámil mu, že je slobodný. O tri roky bol poslancom sovietskeho Zjazdu.

Stále sa domnieval, že dokáže zbúrať zločinný systém ústavnou, zákonnou cestou, bez násilia, demonštrácií a barikád. Lenže jeho projekt ústavy Spojených štátov Eurázia je príliš nadčasový, idealistický a príliš celoplanetárny, aby sa ním niekto zaoberal vážne.

Napriek tomu jedno z jeho najdôležitejších posolstiev spočíva práve v detsky urputnej naivite a presvedčení, že i najväčšie prekážky a prehry možno vysvetliť tak, aby stálo za to pokračovať. "To som sa nezmýlil ja, ale história urobila chybu."

Autor: agentúra Epicentrum pre SME