Rozbehol reformu penzií, ktorá nemala vo svete obdobu. Inšpirovalo sa ňou ďalších 25 krajín, aj Slovensko. Dnes chodí po svete a vysvetľuje, prečo je sporenie na penzie lepšie ako priebežný systém, v ktorom ekonomicky aktívna populácia prispieva na dôchodky penzistov. José Pińera, šéf Medzinárodného centra pre dôchodkové reformy a bývalý minister vojenskej vlády generála Augusta Pinocheta v Čile.

Pred 25 rokmi ste v Čile urobili radikálnu reformu penzií, zrušili ste priebežný systém, v ktorom sú penzisti závislí od zárobkov pracujúcich. Ľudia si začali šetriť na dôchodok na vlastných účtoch. Ako s odstupom času hodnotíte to, čo ste vtedy presadili?

Lepšie, ako som si predstavoval. Má to niekoľko dôvodov. Do nového systému sa zapojilo asi 95 percent ľudí. Sporia si na osobné penzijné účty, vlastnia finančný majetok, čo znamená, že sú takými malými kapitalistami. Mnohí z nich v živote nič väčšie nevlastnili, možno okrem televízora alebo bicykla. Za 25 rokov pracujúci neprišili ani o pesos zo svojich penzijných úspor. Celý systém a dohľad nad ním sme nastavili veľmi bezpečne, tak, aby prípadné riziká boli čo najmenšie. Nezaznamenali sme žiadnu spreneveru majetku penzistov alebo podvod. U nás nebolo nič také ako Enron v USA.

Aké boli priemerné výnosy penzijných úspor v Čile v uplynulom štvrťstoročí?

To je ďalšia vec, prečo som na reformu hrdý. Keď som vytváral nový systém, chodil som po televíziách, vysvetľoval som, prezentoval, stretával sa s ľuďmi. Stále som im hovoril, že štvorpercentný výnos penzijných úspor im zabezpečí slušný dôchodok. Netvrdil som im, že tento výnos určite dosiahnu, ale ak to budú štyri percentá reálne, teda nad infláciou, môžu sa tešiť na dobrú penziu.

Podarilo sa to dosiahnuť?

Nie, a to je ďalšia dobrá správa o našej reforme. Priemerný výnos v rokoch 1981 až 2006 bol v priemere desať percent nad infláciou. Viete si predstaviť tu akumuláciu kapitálu. Hovorili sme o štyroch, bolo desať.

Týka sa to aj ľudí, ktorí išli do penzie na prelome storočí, keď globálne kapitálové trhy padali dole?

Ak hovoríme o Čile, v roku 1983 sme mali bankovú krízu. Nedovolil som, aby sa investovalo do akcií alebo iných rizikových investícií. Niekoľko rokov mohli penzijné spoločnosti investovať iba do dlhopisov. Banková kríza v Čile sa vôbec nedotkla dôchodkových úspor.

To je v poriadku, ale ako zasiahol fondy prepad na akciových trhoch, ktorý sa na prelome storočí začal v USA?

Nijako sa ich nedotkol. Prepáčte, ale naše penzijné fondy neinvestujú do akcií internetových firiem. Čílske fondy nemôžu investovať do titulov ako napríklad yahoo.com. To nie je kasíno, ale penzijný systém, v ktorom platia seriózne pravidlá na investovanie. Aj napriek tejto kríze teda platí, že priemerný výnos do konca minulého roka bol desať percent. Jediná kríza, ktorá sa mohla dotknúť našich fondov, bola čílska, a to sa nestalo.

Do čoho všetkého môžu investovať čílske dôchodkové fondy?

Poviem vám orientačné čísla. Približne 30 percent investujú do vládnych dlhopisov. Tento relatívne vysoký podiel sme zvolili preto, aby sme lepšie prefinancovali prechod z priebežného do sporivého systému. Okrem toho tieto dlhopisy prinášali celkom slušné výnosy. Asi 25 percent investujú do akcií najlepších čílskych spoločností. Najprv sme vytvorili nový systém, potom sme začali privatizovať štátne podniky a dovolili sme fondom investovať napríklad do telekomunikačných a energetických firiem. Približne 30 percent úspor môže ísť do zahraničných investícií, predovšetkým dlhopisov. Zvyšných 15 percent ide do podnikových dlhopisov v Čile.

Koľko peňazí dnes spravujú penzijné fondy v Čile?

Zhruba 80 miliárd amerických dolárov, čo je okolo 80 percent čílskeho hrubého domáceho produktu. Reforma pomohla vzniku mnohých firiem, zvýšila zamestnanosť, lebo klesli odvody na penziu. Do reformy stúpal HDP v priemere ročne o tri a pol percenta, potom to bolo dvojnásobne viac. Jedna tretina tohto zrýchlenia ide na vrub penzijnej reformy.

Ako zaručujete, že ľudia neprídu o svoje penzie?

Máme tzv. minimálny dôchodok alebo sumu, ktorú treba nasporiť, aby človek mal penziu aspoň na úrovni spoločensky uznaného minima na prežitie. To je prvá garancia. Ďalej je to diverzifikácia pri investovaní, čiže rozčlenenie investícií podľa typov cenných papierov, firiem, sektorov a mien. Pri spustení reformy sme vytvorili silný regulačný orgán, ktorý denne kontroluje, kam a ako firmy investujú a či dodržiavajú zákony. Teda podobne, ako to máte aj u vás na Slovensku.

A čo prípadná defraudácia peňazí z fondov?

Za to štát neručí. To by bolo zvrátené, lebo štát by tak vlastne poskytoval motív na krádež. Systém je zabezpečený dobrým súdnictvom. Ani výnosy negarantujeme nijako, pretože by firmy nemali stimuly, aby investovali poriadne. Ale opakujem, za 25 rokov sme nemali ani jeden prípad defraudácie.

Reformu ste urobili počas vojenského režimu generála Pinocheta. Bolo tak ľahšie presadiť ju?

Nie, bolo to oveľa ťažšie ako v bežnej demokracii.

Prečo?

Pretože je oveľa ľahšie presvedčiť o niečom takom parlament ako generálov. A to všade na svete. Generáli sú ľudia, ktorí nerozumejú systému voľného trhu. Nikdy nič také v armáde nezažili. Vojaci majú v Čile doteraz vlastný priebežný penzijný systém.

Predsa len, na Slovensku je parlamentná demokracia, vy ste presadzovali reformu v prostredí, kde vládli generáli. Vidíte v tom rozdiel?

Viem, na čo týmito otázkami narážate, ale poviem vám, že sporenie na penziu sa zavádzalo len v jednej krajine, kde bol na čele štátu generál. V ostatných 24 štátoch, kde reformu urobili, vrátane Slovenska, bola parlamentná demokracia. Nevidím v tom rozdiel. Všetko je to len o sile myšlienky. Reforma prešla vďaka nej, nie pre nejaký politický režim. Je veľmi ťažké objektívne posudzovať krízy v iných krajinách. Nakoniec, neboli ste u nás v tom čase, keď sme reformu robili. Väčšina ľudí v čílskej vláde vtedy neboli vojaci, ale renomovaní ekonómovia.

Ako sa vám podarilo dostať do Pinochetovej vlády?

Bol som profesorom na Harvardskej univerzite. Moja krajina bola v občianskej vojne a ekonomickej kríze. Rozhodol som sa urobiť v Čile konferenciu, na ktorej som povedal, že naša krajina sa môže rozvíjať oveľa rýchlejšie a dostať sa tak z ekonomickej biedy a chudoby, musí však urobiť viacero reforiem. Nielen penzijnú, ale aj sociálnu, zdravotnú alebo reformu baníctva či pracovného trhu. Medzi poslucháčmi boli aj najvyšší predstavitelia vlády. Mal som vtedy 29 rokov. Neskôr mi zavolal prezident, ktorého som nikdy predtým nestretol, a povedal mi: Si jediným Čiľanom, ktorý si myslí, že naša krajina môže ročne rásť o sedem a nie tri a pol percenta. Staň sa teda mojím ministrom, urob reformy a postaraj sa o 7-percentný rast. Povedal som áno. To je všetko. Po rokoch som sa znovu vrátil na univerzitu.

Autor: Ľuboš JančíkMARIANNA ONUFEROVÁ