V bratislavskej galérii Space/Priestor for Contemporary Arts sa odohráva v mnohých ohľadoch symbolická výstava. Ide o poslednú one-man výstavu v terajších priestoroch, ako aj o výstavu, ktorú možno považovať za syntézu viacerých línií tvorby významného umelca strednej generácie, pôvodne maliara Ladislava Čarného (1949). Symbolickou a završujúcou je i vzťahom jej hlavných aktérov, umelca a jeho syna Juraja Čarného v roli kurátora.

Nasvedčuje tomu i koncepcia výstavy s názvom Ready Movies. Iste, prvou myšlienkou je odkaz na Duchampov ready-made, teda produkt zasadený do nového kontextu, povýšený na umelecké dielo. Autor sa zameral na všeobecne známe, populárne filmy, z ktorých vyňal charakteristické vrcholné sekvencie, premietané v prostredí simulujúcom napríklad meštiacku izbu s reálnym dobovým nábytkom. Výber filmov a ich manipuláciu v novom prostredí možno považovať za voľné pokračovanie tvorivého experimentu s možnosťami recyklácie výtvarných diel.

Zaujímavejšie je však uvedomenie si prítomnosti otca a syna, ktorú možno čítať v dispozičnom rozvrhnutí výstavy v priestoroch galérie. Prvú miestnosť možno symbolicky považovať za "kráľovstvo" otca, svedčí o tom zariadenie staršieho datovania i celková atmosféra. Secesná posteľ, nábytok z 20. či 30. rokov, ako aj film Metropolis rovnakého datovania, či film Lolita, ktorý je adaptáciou románu z 50. rokov. Kusy meštiackeho nábytku, vyložené zvnútra zrkadlami, slúžia ako prostredia, v ktorých sa odohrávajú projekcie sekvencií filmu Metropolis. Zrkadlá obraz násobia a okrem iného odrážajú autorove až vedecké zaujatie optickými zákonmi lomu svetla, ktoré boli predmetom záujmu už v jeho prácach z prvej polovice deväťdesiatych rokov.

Protiváhou je subtílna secesná posteľ s delikátnou projekciou z Lolity. Miestnosť pôsobí dojmom simulovanej rodičovskej izby s kreslom hlavy rodiny, vystaveným bohatstvom a posteľou.

Ústrednú časť galérie, malú miestnosť s preskleným oknom, Čarný venoval svojmu synovi, ktorého zlovestne pôsobiaci premietaný obraz sa strieda s charakteristickými zábermi z filmu Matrix, vytvárajúc kompaktný "matrixovský" celok.

Posledná miestnosť s inštaláciou nafukovacieho člna napusteného vodou so zrkadlami položenými na jeho dne a okraji, v ktorej sa na protiľahlú stenu odráža vodná hladina a projekcia fragmentu z filmu Titanic, je trochu spomienkou na staršie práce ako Maľba svetlom alebo Stolička. V tomto prípade sa rozčerená hladina, odrážaná zrkadlom na stenu, prekrýva s filmovou sekvenciou, projektovanou odrazom oválneho zrkadla. Dramatický hluk tejto inštalácie sa rozlieha i v prvej miestnosti, bojujúc s ňou o pozornosť diváka.

Zadná časť galérie svojou excentrickou dravosťou výrazne kontrastuje s melancholickou atmosférou prvej miestnosti. Ich vzťah sa javí ako metafora konfrontujúcich sa rolí otca a syna, ale azda i umelca a kurátora.

Autor: LÝDIA PRIBIŠOVÁ(Autorka je výtvarná kritička)