Malý Budhia Singh v sprievode policajtov na trati 65 km. FOTO - SITA/AP
Druhá najľudnatejšia krajina sveta sa rozpoltila kvôli zázračnému decku menom Budhia Singh. Zabehlo 65 kilometrov za sedem hodín a dve minúty a zapísali ho do Limca Book, čo je indická obdoba Guinnessovej knihy rekordov - má totiž iba štyri a pol roka!
Rozprávka? Žiaľ, nie. Keď si príbeh najmladšieho supermaratónca sveta vypočul prof. Dušan Hamár, predseda Slovenskej spoločnosti telovýchovného lekárstva, ktorý má dlhoročné osobné skúsenosti z behania, skonštatoval: "Ide o typický prípad znásilňovania detí."
Lekári sa zhrozili
Chlapček je už vyše týždňa hlavnou postavou správ indických médií. Jeho osud dokonca vyprovokoval demonštráciu v metropole Úrísy, štátu na východe krajiny, z ktorého pochádza.
Časť Indov žasne, časť je pobúrená. Dodatočne vysvitlo, že Budhia mal bežať až 70 kilometrov, ale po príznakoch kolapsu z vyčerpania ho z trate stiahli.
Do domu, kde Budhia žije so svojím "koučom" Biranchimom Dasom, na podnet Národnej rady ľudských práv vtrhla polícia a chlapca odviedla do nemocnice na komplexné vyšetrenia. Keď si 13-stranovú správu konzília lekárov prečítala ministerka pre otázky žien a detí Pramilla Mallicková, podľa The Times of India vyhlásila, že trénera dá zatknúť, ak bude s chlapcom ďalej behávať dlhé vzdialenosti.
Mladučkému hrdinovi knihy bláznivých rekordov totiž zistili na jeho vek vysoký krvný tlak aj pulz, chudokrvnosť, značnú hladinu močoviny v krvi a čiastočnú podvýživenosť. Lekári varujú, že ak bude ďalej trénovať ako doteraz (za týždeň dvakrát po 45 km a raz 20 km), riskuje doživotné poškodenie vyvíjajúcich sa kĺbov a šliach, ba aj obličiek a srdca.
"Vysoké hodnoty tlaku a pulzu boli dôsledkom šoku z policajnej eskorty do nemocnice," oponoval lekár Suddarth Mohanty, ktorý dohliadal na chlapca počas rekordného behu. Tréner označil policajný zásah za kriminálny čin. Strana Kalinga Sena, bojujúca o. i. za uznanie úrískeho jazyka za úradný, na demonštrácii vyhlásila postup vlády v prípade za nedemokratický. Ministerka však trvá na svojom: ide o zneužívanie detí.
Mama predala syna slumu
Budhia sa narodil v biede a špine brlohu blízo Bhubaneswaru. Kedy presne, nevie ani jeho mať Sukanti. "Bolo to niekedy po hroznom cyklóne v roku 1999," krčí ramenami žena, ktorej muž zomrel ako žobrák. Popri troch starších dcérach nedokázala syna uživiť a predala ho podomovému obchodníkovi za 800 rupií (600 Sk) s tým, že mu bude sluhom. "Pán Biranchi, ktorý predsedá nášmu slumu, sa však veľmi nahneval. Obchodníka donútil syna vrátiť a 800 rupií mi dal zo svojho," vykreslila situáciu denníku The Telegraph.
Biranchi, miestny džudistický tréner, tvrdí, že Brahmiov bežecký talent odhalil náhodne: "Kým sa vrátim, behaj okolo haly, povedal som mu. Žasol som: hoci som sa zdržal a vrátil až o päť hodín, chlapec stále ešte behal." Kouč vytušil biznis a Budhiu začal ukazovať ako cirkusovú atrakciu v jednom a neskôr aj v ďalších indických štátoch. Za sponzora rekordného behu získal dokonca elitnú federálnu policajnú jednotku, nasadzovanú proti vzbúrencom, ktorej velitelia sa za to neskôr dostali do nepríjemností.
"Milujem behať za svoju krajinu, štát a môjho kouča džudistického klubu," cituje reportér londýnskeho denníka The Independent klišé, ktoré chlapec verklíkoval v rozhovoroch pre komerčné televízie.
Osudy zázračných detí
"Dieťa je schopné obdivuhodných pohybových dávok, ale musí ísť o spontánnu, neviazanú aktivitu. Chvíľu beží, chvíľu postojí, rozptýli sa a zasa beží. Na dlhý monotónny beh však nie je detský organizmus stavaný, je proti prirodzenosti," tvrdí prof. Hamár. "Dieťa ho zvládne, ale len metódou cukru alebo biča. Keď sa naň vyvíja tlak. Alebo keď cíti, že niekomu tým urobí radosť."
"Nemala som mu dať čo jesť, ale on teraz bude veľkým mužom," nádeja sa jeho matka. Podľa kouča, "Budhia má vzácne predpoklady stať sa maratóncom a ak bude správne vedený, súťažiť aj na olympiádach". Viac ako miliardová India trpí komplexom, že na aténskej olympiáde získala jedinú medailu (striebornú v streľbe).
Osudy zázračne behajúcich detí sa však spravidla nekončia takýmto happy endom. Američanka Mary E. Boitanová, ktorá v roku 1974 ako jedenásťročná dobehla na ženskom maratónskom šampionáte USA štvrtá v čase 3:01:15, sa o dva roky po únavových zlomeninách, ischiatických aj psychických problémoch vzpriečila rodičom a odmietla ďalej behať. Aj Slovenka Lenka Živnerová, ktorá premiérový maratón absolvovala už v deviatich rokoch, skončila s behaním predčasne, v štrnástich.
"Skorá špecializácia a akcelerácia spôsobuje vyhorenie organizmu a stratu motivácie - ak sa neskončí ešte horšie, trvalými následkami," pripomína prof. Hamár. "Dieťa treba vystaviť čo najpestrejším pohybovým aktivitám - nech si všetko vyskúša a až potom, ak chce, nech sa špecializuje." MARIÁN ŠIMO
"Dieťa je rodený vytrvalec, nie šprintér. Má veľmi výhodný pomer medzi srdcovým, objemom a telesnou hmotnosťou. Nie je nebezpečná vzdialenosť, ale tempo, rýchlosť behu. Najväčšie nebezpečenstvo však predstavuje ctižiadostivosť rodičov. Nikdy neprepínajte sily svojich detí. Nenúťte ich, aby sa prekonávali vôľou. Deti musia mať z behu radosť - majú behať, len ak ich to baví."
(Emil Dostál v knihe Beh pre zdravie)
