FOTO - ČTK
V januári 1886 zažil New York šachovú horúčku. Začal sa tu zápas o titul majstra sveta medzi Nemcom Johannesom Zukertortom a Američanom Wilhelmom Steinitzom. V únavnom zápolení, ktoré trvalo dva a pol mesiaca a pokračovalo v St. Louise a New Orleanse, s prevahou vyhral päťdesiatročný Steinitz. Stal sa tak prvým oficiálnym šachovým šampiónom v histórii. Steinitz sa narodil pred 170 rokmi, 14. mája 1836, v pražskom židovskom ghete ako trináste dieťa nie práve bohatého obchodníka.
Sám Steinitz raz napísal, že sa narodil 17. mája. Historici to však nezobrali vážne, pretože šachový kráľ bol známy svojou roztržitosťou.
Oveľa viac ako dátum vlastného narodenia ho zaujímali udalosti v šachovom svete, ktorému vládol veľmi dlho. Neoficiálne na trón zasadol už po svojom víťazstve nad iným Nemcom, Adolfom Anderssenom, ktoré dosiahol po tuhom boji v Londýne v roku 1866.
Taká dlhá vláda na čierno-bielych poliach je obdivuhodný výkon; veď dnes už človek pomaly ani nevie, kto je práve majstrom sveta. Svoju výnimočnosť si zrejme uvedomoval aj priamočiary Steinitz. Pred veľkým medzinárodným turnajom vo Viedni v roku 1882 sa ho pýtali, kto má najväčšie vyhliadky na víťazstvo. Neoficiálny šachový kráľ vraj vyhlásil: "Samozrejme, že ja. Mám oveľa ľahších súperov, pretože všetci musia hrať so Steinitzom, iba ja nie."
Turnaj nakoniec vyhral, ako sa v meste hriechov jeho mladosti aj patrilo. Kedysi prišiel do Viedne študovať techniku, šach ho však priťahoval oveľa viac. Vraj dokázal celé hodiny sledovať dianie v miestnej kaviarni, ktorá vtedy súčasne plnila funkciu šachového klubu. Keď neznámeho mladíka zavolali, aby si išiel zahrať, samozrejme hneď pri prvom stretnutí s prevahou porážal vtedajších významných hráčov. Možno to bolo naozaj tak, možno je tento príbeh iba súčasťou legendy, ktorá sa okolo geniálnych šachistov vždy utvorí akosi sama.
Steinitz však bol naozaj zvláštny prípad. Urobil zo zápolenia na 64 poliach niečo, čomu sa oddá naplno venovať celý život. Bral absolútne vážne nielen každú partiu, ale aj každý ťah, ktorý urobil, a nadarmo neobetoval jediného pešiaka. Videl v tejto vzrušujúcej hre niečo viac ako jeho menej úspešní protivníci. Tí sa po prehre často sťažovali, že hrá pomaly a tým ich znervózňuje, pravidlá to však dovoľovali.
Šach bol vtedy vôbec iný ako dnes. Považoval sa skôr za rytiersku bitku, v ktorej vyhrá odvážnejší. Steinitz si však myslel, že vyhrávať by mal múdrejší. Keď po zápase s Anderssenom zistil, koľko chýb v partiách bolo, začal na sebe tvrdo pracovať.
Začínal chápať, že šachová hra napriek svojej zložitosti obsahuje princípy, ktoré by mal každý šachista ctiť: riadiť sa pri hre dlhodobejším plánom, cieľavedome zhromažďovať drobné výhody, stavať figúry na výhodné polia, vytvárať súperovi slabiny, obsadzovať centrum šachovnice a nenechávať súperovi voľné stĺpce pre veže. Útok je síce dobrá vec, lenže dôkladná obrana môže byť pre výsledok dôležitejšia.
Dnes tieto princípy šachisti považujú za malú násobilku, pred 150 rokmi zneli najskôr ako hudba z Marsu. Sebavedomý pražský rodák, ktorý sa v Anglicku a neskôr v USA živil aj ako šachový novinár, o nich písal veľa, veľmi presvedčivo a veľmi autoritatívne. To mu samozrejme spolu s jeho ťažkou náturou a často aj prázdnym vreckom veľa šachových priateľov neprinieslo.
Ani za šachovnicou nebolo ľahké princípy "novej školy" premieňať na body, pretože všetky pravidlá majú svoje výnimky, a práve v šachu ich je viac ako dosť. Steinitzovou zásluhou však zostane, že ich najskôr sformuloval, aby ich potom iní mohli vyvracať. Zvlášť sa v tom vyznamenal pezinský rodák Richard Réti, ktorý vyhral prekrásnu partiu so slávnym Steinitzovým nasledovníkom, Kubáncom Capablankom.
Prvý majster sveta nemal učiteľov, iba žiakov. Až po ňom prišli ďalšie legendy, od Laskera cez Aljechina až k Taľovi, Fischerovi či Kasparovovi. Zakladateľ pozičnej školy skončil ako "nešťastný starý človek". Tak to napísal jeho premožiteľ a nástupca z roku 1894 Emanuel Lasker v britskom časopise The Field, ktorému kedysi Steinitz šéfoval. Zomrel v 12. augusta 1900 v newyorskom sanatóriu pre nervovo chorých.
Zajtra - kultúrna revolúcia v Číne
