Chlapec z Bubenča (*2. júna 1904 - Ý 21. júla 1996) chodil na pražskú Spartu. Za jej bránkou mal vyárendované miesto. Neskôr s mužstvom trénoval a útočníci mu nevedeli dať gól. Túžil po "rudom drese", ibaže funkcionári Sparty povedali, že je nízky - z takého malého piva vraj nič nebude. Plánička hral za Bubeneč a pripravoval sa na Letnej. Mladík teda požiadal o prestup do Slavie. Predali ho za osem stovák.

Podľa úradných štatistík zohral v rokoch 1925 až 1938 sedemdesiatpäť medzištátnych zápasov. Podľa Pláničkových o dva viac. Bol kapitánom reprezentácie na MS v Taliansku i o štyri roky na ďalšom šampionáte vo Francúzsku.

V prvom štvrťfinálovom zápase v Bordeaux s Brazíliou (skončil sa 1:1) chytal posledných tridsať minút so zlomenou rukou. V opakovanom stretnutí už nemohol nastúpiť. Naši prehrali 1:2.

V čase najväčšej slávy ho považovali na svojom poste spolu so Španielom Zamorom za najlepšieho na svete. Reprezentačný dres obliekol v rokoch 1926 - 1938 dovedna v 73 zápasoch. Až do konca kariéry zostal verný Slavii (1923 - 1939), za ktorú odohral vyše 700 zápasov. Vymenovali ho za doživotného čestného kapitána mužstva.

Plánička sa ťažko vyrovnával s pocitom krivdy, ktorú spôsobil v Ríme našim švédsky arbiter Eklind. Už vtedy označila svetová tlač za morálneho víťaza československé mužstvo.

"Keby rozhodoval nestranný človek, skončilo by sa finále inak, jednoznačne by zvíťazilo Československo," napísal vtedy napríklad poľský denník, nie práve naklonený k susedenému štátu, Raz Dwa Trzy.

Brankár bol džentlmen. V polovici deväťdesiatych rokov navrhla Medzinárodná federácia futbalových historikov, aby výsledky Talianov na MS '34 kontumovali, za víťaza ex post vyhlásili Československo.

Plánička reagoval: "Ničomu by to neprospelo, naša krivda dávno prebolela. Taliani boli veľkí hráči a brať im medaily teraz, keď už z nich takmer nikto nežije, by bolo hrubo neetické."

Aj to dokazuje, aký veľký športovec bol Plánička. Za celú kariéru ho ani raz nenapomínali, udelili mu Cenu UNESCO fair play.