Zlatí chlapci 1934 prechádzajú Václavským námestím. V Prahe ich vítalo pol milióna ľudí. FOTO - ARCHÍV
Bola rímska nedeľa 10. júna 1934. Na Stadio del Partito Nazionale Fascista hrali o titul majstrov sveta domáci Taliani proti Československu. Naši viedli v poslednom zápase II. MS ešte deväť minút pred koncom 1:0, ale titul nezískali. Po predĺžení prehrali, s veľkou dávkou pomoci švédskeho rozhodcu Eklinda, 1:2.
Z rádia zaznelo: Zlatí chlapci
"Pamätníci, čo stretnutie počúvali v rozhlase a potom čítali o ňom vo všetkých novinách, na tento deň nikdy nezabudnú," píšu autori knihy Svet deväťdesiatich minút.
Nemýlia sa. Pri sedemdesiatom výročí triumfálneho striebra nám volal neznámy čitateľ. Chcel sa iba tak porozprávať. Najprv znalecky vysypal finálovú zostavu: Plánička - Ženíšek, Čtyroký - Košťálek, Čambal, Krčil - Junek, Svoboda, Sobotka, Nejedlý, Puč.
Priznal sa, že mu tiahne na osemdesiatpäťku, a vykresľoval, ako si slávne dni pamätal z rozhlasovej reportáže legendárneho spíkera Josefa Laufera. "Napokon, hrdo povedal - ďakujeme, zlatí chlapci. Robili ste, čo sa dalo, hrali ste skvele. Taliani tiež, titul si zaslúžili za výkon v predĺžení. Nemožno im to zobrať, hoci im dlho pomáhal rozhodca. Ľudia doma, príďte pozdraviť do Prahy zlatých chlapcov," spomínal muž z Levíc. Priezvisko vraj nepovie. Nechcel sa hrať na jediného pamätníka - znalca slávneho tímu. Laufer vtedy prvýkrát použil o striebornom mužstve slovné spojenie zlatí chlapci.
Trénerom bol funkcionár
Československý, vôbec stredoeurópsky futbal bol v tridsiatych rokoch pojmom. Do tejto skupiny patrili okrem našich aj Rakúšania, Maďari, Švajčiari i Taliani. Rok 1934 nezastihol našich v najlepšej forme. V poslednom prípravnom stretnutí však po skvelom výkone zdolali v Prahe Anglicko 2:1. Napriek tomu sa tímu nepríliš verilo.
Necestoval s ním ani tréner, jeho úlohu prevzal asociačný kapitán (dnes približne čosi ako generálny sekretár) Karel Petrů, ktorý bol súčasne i lekárom družstva.
Počet prihlášok na MS bol rekordný - 29. Prvý raz sa hrali kvalifikácie. Československo sa stretlo na jeseň 1933 s Poľskom, vo Varšave vyhralo 2:1. Ukázalo sa, že to stačilo. Na odvetu do Prahy súper nepricestoval.
Reprezentáciu Československa tvorili výlučne hráči pražských "S" - Sparty a Slavie. Iba náhradník Patzel bol z Teplíc.
V základnej zostave tímu mal neodmysliteľné miesto v strede zálohy Slovák Štefan Čambal. Naši postupne zdolali Rumunsko (2:1), Švajčiarsko (3:2), Nemecko (3:1) a dostali sa do finále, hoci s mužstvom pre nedostatok financií nebol tréner (zastupoval ho novinár Petrů) ani lekár.
Rozhodcu privítal Mussolini
Novinkou boli dresy. Naši nastúpili prvýkrát v bývalej federálnej kombinácii - červený vrch so štátnym znakom, biele trenírky, modré štulpne. Predtým hrali v pruhovaných červeno-bielych dresoch.
V záverečnom boji sme sa stretli s domácimi Talianmi, ktorí museli vyhrať.
Sfanatizovanej atmosfére podľahol aj švédsky rozhodca Eklind, ktorého pred stretnutím prijal v čestnej lóži duce Benito Mussolini.
Naši dohrávali v riadnom čase so zraneným Krčilom (v tých časoch sa vo futbale nemohlo striedať).
Potom "nepriateľ všetkých slušných hráčov" - ako objektívna tlač prezývala naturalizovaného Argentínčana obrancu Montiho - skopol Puča. K. Petrů prebral k životu čpavkom, dnes by to možno bol dopingový priestupok, ale znovuzrodený slavista, len čo sa vrátil na ihrisko, dal v 71. min vedúci gól našich. O desať minút neskôr Meazza odstrčil rukami Ženíška a Orsi vyrovnal. V predĺžení po piatich minútach dal Schiavio rozhodujúci gól.
Slovák Čambal medzi esami
Praha privítala o dva dni zlatých chlapcov ako Brazílčania svojich šampiónov v súčasnosti. Cestu otvorených áut lemovalo v uliciach hlavného mesta pol milióna nadšených priaznivcov.
Do najlepšej jedenástky šampionátu novinári zaradili famózneho brankára Pláničku, obrancu Ženíška, bojovníka v strede poľa, hráča slovenskej národnosti, ktorý do Teplíc a potom Slavie prestúpil z I. ČsŠK Bratislava Štefana Čambala, a najlepšieho strelca šampionátu Oldřicha Nejedlého (Nemcom dal tri góly).
