BRATISLAVA – Poslanci parlamentu sa s lobingom stretávajú denne. Tvrdia, že väčšinou ide o zdravý lobing a tomu negatívnemu, ktorý má blízko ku klientelizmu, odolávajú.
Ku skoro komickým prejavom lobingu prichádza podľa podpredsedu parlamentu Pavla Hrušovského pri daniach z tabaku, keď sa poslancov snažia ovplyvniť rôzne skupiny. Podľa Hrušovského je to typické aj pri zákonoch, ktoré sa dotýkajú farmaceutických firiem.
„S lobingom som sa stretol. Oficiálne ma oslovil napríklad zástupca lobingu obchodných spoločností v súvislosti so zákonom o obchodných reťazcoch. Ja sám som ‘obvinený‘ z lobingu vplyvovej štruktúry ZMOS,“ hovorí Vladimír Bajan z SDK.
Skúsenosti s lobistami má aj Peter Finďo z SOP: „Pri prijímaní zákona máme záujem poznať aj názor tých, ktorých sa dotkne. Lobing je napríklad súčasťou marketingového plánu každej farmaceutickej firmy. Prichádzajú za odborníkmi, poslancami, zamestnancami ministerstva zdravotníctva a pokúšajú sa presvedčiť, že ich liek má prioritu, a preto by mal byť zaradený čo najvoľnejšie, mal by mať čo najlepšiu úhradu zo zdravotného poistenia. To je všeobecný úkaz, s ktorým sa stretávame denne. S negatívnym lobingom som sa stretol iks ráz, ale odolal som mu.“
Kresťanskí demokrati prišli s návrhom registrovať lobistov už v roku 2000. Chceli ich rozdeliť na profesionálov, ktorí by za úplatu ovplyvňovali tvorbu zákonov, lobistov podnikateľov a občianskych lobistov – ľudí z neziskových mimovládnych organizácií.
Niektorí poslanci sa však na takýto zákon pozerajú skepticky. „Nemyslím si, že je šťastné prijímať takýto zákon. Niet tu tradície a bojím sa, že by sa to pochopilo tak, že sa parciálne záujmy povýšia nad všeobecný záujem,“ hovorí Pavel Kandráč z HZDS.
Ani expert Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Miroslav Beblavý si nie je istý, či by mal zákon zmysel. „Tí, ktorí chcú ovplyvňovať verejné rozhodnutia – od rektorov vysokých škôl až po priemyselníkov – majú svoje miesto pri stole v tripartite, v poradných orgánoch ministerstiev, kde sa priamo vyjadrujú o záujmoch skupín, ktoré zastupujú.“
Pravidlá nie sú a záleží teda len na jednotlivcoch, firmách, profesijných, stavovských organizáciách, ako budú na zákonodarcov pôsobiť. Živná pôda na omyly, ale aj účelové návrhy je najmä vtedy, keď parlament hlasuje o desiatkach pozmeňujúcich návrhov a poslanci strácajú prehľad, o čom vlastne rozhodujú, či nejde len o záujem jednotlivca, alebo úzkej skupiny.
„Toto nie je problém lobizmu, ale skôr individuálnych záujmov. To sa nedá regulovať nikde na svete. Musí sa to strážiť politicky a mediálne a pýtať sa poslanca, ako na ten návrh prišiel, odkiaľ ho má,“ tvrdí Beblavý. Aj preto by podľa neho mali byť kalendáre poslancov verejné, aby bolo známe, s kým rokovali.
Nezávislý poslanec Jirko Malchárek hovorí, že poslanecký návrh sa vždy presadzuje ťažšie ako vládny: „S každým poslancom, ktorého žiadam o podporu, musím obsah zákona rozobrať. Akákoľvek účelovosť je prakticky vylúčená.“ Naopak vládne návrhy zákonov prichádzajú v celých balíkoch a poslanci si ich ani poriadne neprečítajú. Lobistické skupiny teda podľa neho môžu ľahšie pôsobiť na ministerstvá ako na parlament.
(sp)
