Nepamätám si, či som už niekedy mal takú smutnú oslavu narodenín ako v sobotu pri dvadsaťpäťke. Po prehre s Bieloruskom v úvodnom zápase som na večeri v hoteli dostal tortu, ale nálada v tíme bola skleslá. Ani mne nebolo do smiechu. V posteli som sa potom prehadzoval až do tretej rána, kým som zaspal. Premietal som si zápas, zamýšľal sa nad tým, čo som spravil.
Mal som výčitky svedomia z vylúčenia v 58. minúte, v čase, keď sa naše mužstvo snažilo o vyrovnanie. Doteraz som presvedčený, že to nebol faul, ale americký rozhodca mi odpískal podrazenie. Už keď som korčuľoval na trestnú lavicu, mal som zlý pocit. Vylúčenie znamenalo zmarenie šancí nášho tímu streliť vyrovnávajúci gól. Po mojom návrate už nezostal čas, aby sme dostali puk do útočného pásma a pokúsili sa o hru bez brankára. Strašne ma to mrzelo.
Cez voľný deň som sa bol prejsť v uliciach, aby som prišiel na iné myšlienky. Riga je pekné mesto. V pondelok, v deň dôležitého zápasu s Kazachstanom, sme na izbe s Tomášom Harantom vstávali o deviatej. Na raňajkách v hoteli som stále nenašiel môj obľúbený med, nahrádzam ho nutelou. Na predpoludňajšom rozkorčuľovaní v Riga aréne som si pripravil tri hokejky na zápas. Tak ako väčšia hráčov v mužstve aj ja hrám s karbónovými rúčkami i čepeľami. Do vlaňajška som používal drevené čepele, no zdali sa mi príliš mäkké. Pred duelom s Kazachstanom som sa snažil myslieť pozitívne, nič iné ako víťazstvo nášho mužstva som si nepripúšťal.
