Minulý rok v lete som sa pokúšala živiť ako au-pair. Pôvodne sme s najlepšou kamarátkou plánovali odísť do Barcelony, nájsť si prácu a prežiť perfektné prázdniny. Nakoniec sme však neriskovali prácu načierno a zvolili sme jednoduchšiu cestu. Mesiac a pol prázdninovania sme vykúpili mesiacom a pol stráveným s deťmi. Prihlásili sme sa do agentúry, našli nám rodiny a každá sme pracovali v inom meste. Mňa osud zaviedol do dedinky Moiá v Katalánsku. Zopár obyvateľov, kúpalisko, knižnica, kostoly, krčmy a nič viac. Možnosti na voľný čas boli teda viac ako nulové.

Starala som sa o tri deti. Dve štvorročné dvojičky a osemročného chlapca. Fabiola, Marína a Armand. Vstávala som o pol deviatej ráno, nachystala raňajky, a potom nastala drina. Už len odlepiť deti od televíznej obrazovky bol hrdinský výkon. Donútiť ich, aby niečo zjedli bolo ešte ťažšie a dostať ich von z domu bolo úplne nemožné. Našťastie, v dome bývala stará mama, dosť prísnej povahy, ktorá sa o všetko postarala a s deťmi mi dosť pomáhala. Keby tam nebola ona, asi sa ani nenajedia, neoblečú... Deti boli rozmaznané, stále vyplakávali a nedalo sa s nimi vôbec spolupracovať. Navyše, dvojičky hovorili iba po katalánsky, takže preklad zabezpečoval starší brat, ktorý týmto získal pomerne veľký vplyv.

Bývala som vo veľkom kamennom štvorposchodovom dome, mala som izbu po prastarých rodičoch a všetko bolo tak autenticky dedinské. Kamenná dlážka, veľká perina, v noci chladný vzduch.

Zarábala som 60 eur týždenne, čo je smiešna suma, ale taká je jednotná taxa v agentúre. Stravu a ubytovanie som mala zadarmo, vreckové som si teda šetrila na návrat do Barcelony.

Po pár dňoch som sa úmyslu vychovávať deti vzdala a snažila som sa len nejako prežiť do večera, kým prišla domáca a ja som mala voľno. Dni sme trávievali zavretí doma, maľovali sme si, kreslili, vyrábali komix alebo sme vymýšľali rôzne hry. Zabaviť všetkých troch naraz však bolo nemožné.

Našťastie som nemusela upratovať, lebo majiteľka agentúry razila teóriu, že má au-pairky a nie upratovačky. Takže som iba umývala riad a z nudy vešala bielizeň či pomáhala starej mame žehliť.

Do domu neustále chodili noví a noví ľudia, tak som sa zoznámili s celou dedinou, a potom som bola chodiacou atrakciou. Rátala som dni do odchodu. Jediným svetlým momentom bol víkend, keď ma stará mama zobrala na tancovačku do vzdialenejšej Manresy. Tam robila au-pair najlepšia kamarátka a mohli sme byť chvíľku spolu. Prechádzali sme sa po meste, raz sme si dokonca urobili celodenný výlet na pohorie Montserrat.

Stravovala som sa spolu s rodinou. Jedlo bolo na môj vkus príliš mäsité a výdatné. Každý deň sme mali mäso na obed aj na večeru. Ochutnala som mnohé špeciality, a potom som zistila, že váha stúpa nahor. Večere som teda zamenila za müsli a vločky. Postupne sa ku mne pridala aj stará mama, ktorá si chcela zachovať figúru, lebo bola čerstvo zamilovaná. Spolu sme pozerávali večer televízor a ja som bola rada, že som čo najďalej od detí.

Práca au-pair je iba pre ľudí so silnými nervami alebo s prirodzenou autoritou. Lebo na deti neplatia vyhrážky, krik ani pekné slovo. Buď to s nimi viete, alebo nie.

MARÍNA DOBOŠOVÁ