O nesmrteľnosť svojej literárnej postavy sa Bram Stoker postaral už počas života, no vďaka filmárom gróf Dracula nemenej úspešne ožil aj vo vyše šesťsto filmoch. Údaje internetovej encyklopédie IMDB treba brať s rezervou, isté však je, že niekoľkokrát sa pritom spomínala aj naša krajina.
Historicky prvou snímkou je Drakulova smrť (1921) od Károlya Lajtaya. Tento maďarský režisér však využil iba meno a upírsky motív, jeho hrdina je šialený profesor hudby prenasledujúci mladú ženu - bývalú žiačku. Film sa, žiaľ, nezachoval, už o rok neskôr však v Nemecku Friedrich Wilhelm Murnau pripravil prvú skutočnú adaptáciu Stokerovej predlohy. Názov Nosferatu, symfónia hrôzy a zmena Draculu na grófa Orloka boli ústupkami voči spisovateľovej vdove, ktorá si ich súdne vymohla (s autorskými právami to už vtedy začínalo byť komplikované), príkaz zničiť všetky kópie sa však našťastie nesplnil.
A tak sa dodnes môžeme desiť pri pohľade na Maxa Schrecka, ktorý sa do hlavnej úlohy hodil nielen pre priezvisko označujúce v nemčine slovo strach. Jeho výzor a viac než presvedčivý herecký výkon naštartoval v dobe vzniku filmu fámy, že ide o skutočného upíra. Práve s týmto motívom sa pohráva snímka V tieni upíra (2000), kde si Schrecka strihol Willem Dafoe a Murnaua John Malkovich.
Nosferatu sa dočkal aj zriedkavo vydareného remaku od Wernera Herzoga (1979) s Klausom Kinskym. Čo je však pre nás najzaujímavejšie je, že v pôvodnom filme sa vyskytuje dosť veľa povedomých exteriérov. Nie je to náhoda, Murnau so štábom sa pohybovali po Oravskom zámku a vo Vrátnej doline. K tomuto dielu existuje aj ďalšie slovenské spojivo - hudba multiinštrumentalistu Jula Fujaka, ktorú pripravil pre filmový klub v Nitre a zaznamenal aj na CD.
Kým Nosferatu bol nemým filmom, snímka Dracula (1931) Američana Toda Browninga zase vošla do dejín ako prvý horor so zvukom. Nadčasový rozmer jej vtlačili ešte dve veci: uhrančivý výkon emigrantského herca Bélu Lugosiho a skvelý nový soundtrack od skladateľa Philipa Glassa s oduševnenou hrou sláčikového kvarteta Kronos (1999).
Hudba tvorí veľkú časť atmosféry aj v snímke považovanej za druhý najvernejší prepis Stokerovho originálu. V roku 1992 ju nakrútil Francis Ford Coppola a spaľujúcu túžbu Garyho Oldmana po Winone Ryderovej v nej bravúrne ilustruje symfonický orchester podľa partitúry Poliaka Wojciecha Kilara.
Absolútnym drakulovským rekordmanom je Christopher Lee - upírskeho grófa stvárnil až osemkrát. Z množstva verzií Stokerovho príbehu ešte rozhodne treba vidieť aj americkú snímku Blacula (1972) reprezentujúcu žáner tzv. blaxploitation movies určený pre afroamerické publikum. Ak to ešte nie je jasné, hlavný hrdina tu má nefalšovanú čiernu pleť. A rovnako neobvyklým kráľom upírov je aj herec Leslie Nielsen, v paródii režiséra Mela Brooksa z roku 1995.
Neškodní a nepriebojní
"Najčudesnejšie vyzerali Slováci. Vo svojich veľkých pastierskych klobúkoch, širokých špinavobielych nohaviciach, bielych ľanových košeliach a obrovských ťažkých, takmer stopu širokých kožených opaskoch, povybíjaných mosadznými klincami, pôsobili barbarskejšie ako ostatní. Boli obutí do vysokých čižiem, do ktorých mali zakasané nohavice, tváre im zdobili dlhé čierne vlasy a ťažké čierne fúzy. Vyzerajú veľmi malebne, ale nepôsobia príťažlivo. Kdesi na divadelnom javisku by ich určite uviedli ako akúsi orientálnu tlupu banditov. Povedali mi však, že sú neškodní a nepriebojní."
Pasáž z úvodu románu, kde Stokerov hrdina opisuje svoj príchod do Transylvánie (dnešné Sedmohradsko).
