môže si ho uvedomiť aj druhá strana

Rozhodla som sa vám napísať o našom dlhodobom probléme, s ktorým si nevieme poradiť. Je ním náš slobodný 44-ročný brat, ktorý býva v rodičovskom dome spolu s otcom a slobodnou 35-ročnou sestrou. Základnú školu skončil v siedmej triede, má zistenú miernu mentálnu retardáciu. Je nesamostatný, nevie nakúpiť, uvariť, často si vymýšľa a klame. Je roky nezamestnaný, pracuje len na aktivačných prácach pri obecnom úrade. Trvalo pracovať sa mu nechce, na každú pracovnú ponuku má kopu výhovoriek, prečo nemôže. Jeho najmilšou činnosťou je ležanie na pohovke v kuchyni a pozeranie televízie. Najväčší problém je však s jeho hygienou a správaním. Nedodržiava ani základné hygienické návyky, chodí špinavý, zapácha. Večer nepovažuje za potrebné umyť sa a prezliecť do pyžama. Pritom sa denne pohybuje v maštali okolo koňa. Každé dobre mienené slovo o jeho hygiene sa skončí krikom, čo sa do neho staráme, máme sa starať o seba. Mama nám zomrela pred štyrmi mesiacmi na chrípku, ktorú chytila od neho - bola už staršia a slabá. On nepotrebuje ísť s virózou k lekárovi, lebo by sa musel umyť, radšej nakazí všetkých okolo seba. Keď som chcela, aby mu rodičia dohovorili, vždy som dostala rovnakú odpoveď - čo majú s ním robiť, keď je raz taký? Radšej nech je v domácnosti ticho, aby nevzbĺkol, že jemu nikto rozkazovať nebude. Pri každej, aj banálnej debate v rodine musí mať posledné slovo, ktoré je väčšinou veľmi vzdialené od základnej témy. Donekonečna sa škriepi, neprijme žiadnu konštruktívnu kritiku, všetko berie ako útok na seba. Osemdesiatdvaročný otec a sestra sú chorí na pohybový aparát, sestra má sklerózu multiplex, takže potrebujú pomoc pri upratovaní, s nákupmi, ale vydržať u nich v domácnosti je veľmi ťažké. Už som sa snažila radiť s lekárom, ale brat na psychiatrické vyšetrenie dobrovoľne nepôjde. Uvažovala som, že to poviem starostke obce, ale zaťažovať ju tým sa mi nezdá vhodné. Hoci je však brat k rodine hrubý, k ostatným ľuďom je kamarátsky, ochotný, takže jeho skutočné správanie poznáme len my.

Prosím, poraďte nám - potrebuje psychiatra, ústav? Je šanca dospieť k nejakému riešeniu, aby situácia v rodine bola ako-tak udržateľná?

Jana z Banskej Bystrice

Milá Jana,

problém, ktorý máte, vnímate vy, vaši príbuzní a možno aj ľudia okolo, ale neuvedomuje si ho človek, ktorý ho vytvára - váš brat trpiaci mentálnou retardáciou (Ak teda hovoríme o tomto type duševnej poruchy, pretože váš brat bol naposledy vyšetrený pred mnohými rokmi a za ten čas sa mohol jeho stav, a možno aj diagnóza, zmeniť.)

Zanedbávanie sa, nedodržiavanie hygienických návykov, neschopnosť postarať sa o seba sú prejavy, ktorých závažnosť, a najmä príčinu by mal posúdiť psychiater. Môže ísť totiž o príznaky niektorého iného duševného ochorenia, ktoré je pomerne jednoducho liečiteľné a po niekoľkotýždňovej liečbe môžu jeho prejavy vymiznúť. Avšak aj v prípade, žeby to bol stav spôsobený iba nedostatočnou schopnosťou samostatne fungovať na podklade zníženého intelektu a nerozvinutých či zle rozvinutých sociálnych spôsobilostí, môže kontakt vášho brata so psychiatrom posunúť riešenie problému aspoň do roviny riešenia vzťahov v rodine v rámci psychoterapie (pritom však bude potrebná účasť aj ostatných členov rodiny). Mentálna retardácia je však stav, ktorý sa z dlhodobého hľadiska nemení, je trvalý, a zásah lekára je potrebný len pri zhoršení vyplývajúcom z neschopnosti prispôsobiť sa požiadavkám okolia. Starostlivosť o ľudí s týmto postihnutím je preto hlavne doménou sociálnych služieb, teda odborov sociálnej starostlivosti, ktoré dnes patria pod Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Ak ide o závažnejší stav, spolupráca s odborníkom bude potrebná na zabezpečenie dlhodobejšej resocializačnej liečby, alebo, ak to bude nevyhnutné, aj na vybavenie umiestnenia v zariadení sociálnej starostlivosti (nemusí to byť hneď "ústav", aj keď zariadení poskytujúcich služby s väčšou mierou samostatnosti je zatiaľ na Slovensku málo).

Ako však dostať vášho brata k lekárovi? Ideálne by, samozrejme, bolo, keby sa pre takúto návštevu rozhodol on sám. Na to ste sa ho však už určite skúšali prehovoriť, a on predsa problém nemá. Opačným extrémom by bolo dostať ho na vyšetrenie nútene. Pritom však existuje riziko, žeby sme už v zárodku zničili predpoklad aspoň jeho minimálnej spolupráce s lekárom, ktorá je potrebná na riešenie situácie. Okrem toho by, samozrejme, musela byť naplnená zákonná požiadavka na vyšetrenie (a liečbu) proti vôli človeka, ktoré môžeme začať iba v prípade, že pod vplyvom duševnej choroby ohrozuje seba, svoje okolie alebo svoj zdravotný stav.

Kompromisom medzi týmito možnosťami je presvedčiť vášho brata o tom, že problém existuje, a tým ho aj motivovať k návšteve lekára. Keďže vaši rodičia sa snažili bratovi ustupovať, len aby bol doma pokoj, v konečnom dôsledku jeho správanie iba rástlo v intenzite. Na uvedomenie si situácie a potreby niečo s ňou robiť bude preto treba dať bratovi najavo vnímanie rodinných konfliktov všetkými zúčastnenými (teda aj otcom a sestrou) - hoci aj za cenu hlučnejšieho riešenia. Až vtedy, keď sa o probléme hovorí, má totiž šancu uvedomiť si ho aj druhá strana.

Na posilnenie svojich argumentov môžete požiadať o pomoc ľudí, ktorí sú oboznámení so situáciou. Môže to byť napríklad aj starostka. Najvýznamnejším pomocníkom však bude určite lekár - psychiater, ktorý vám môže pomôcť vytvoriť si plán krokov, poradiť v konkrétnom postupe a ktorý prevezme potom brata do svojej starostlivosti. Ak v poslednom období nastalo zhoršenie v zmysle podráždenosti či slovnej agresivity, môže psychiater alebo prípadný krátkodobý pobyt v psychiatrickom zariadení spolu s úpravou liekov stav stabilizovať. Prevoz na psychiatrické vyšetrenie aj bez súhlasu chorého môže vybaviť obvodný lekár, ktorý má o vašom bratovi iste dostatok údajov, aj keď ho brat nenavštevuje. Obvodný lekár ho môže navštíviť aj doma a odporučiť psychiatrické vyšetrenie, respektíve liečenie.

A napokon ešte jedna rada: problém nevznikal rok ani dva, preto nečakajte, že sa vyrieši jedným rozhovorom alebo jedným vyšetrením u psychiatra. Je však potrebné začať ho riešiť čo najskôr, pretože naučiť nesamostatného človeka fungovať, alebo zariadiť starostlivosť o neho, môže trvať veľmi dlho. Podľa predpokladaného veku a jeho doterajšieho života však možno predpokladať, že už sa sám o seba postarať nedokáže a ak nepomôže ani psychiatrická liečba a najbližšia rodina už starostlivosť o neho prestáva zvládať, je posledným riešením trvalé umiestnenie v dome sociálnych služieb.